V roku 1977 sa reportér David Frost spýtal bývalého amerického prezidenta Nixona, či existuje taká situácia, kde sa prezident môže rozhodnúť, že niečo je v najlepšom záujme národa, a porušiť preto zákon. Nixon vtedy odpovedal, že ak sa takéhoto konania dopustí prezident, nie je to porušením zákona.

Veď načo vykonávať riadne dokazovanie podľa Občianskeho súdneho poriadku? Ak sa predsa o niečom píše vo viacerých článkoch, musí to byť pravda.

Možno podobnými pocitom nadradenosti nad zákonom sa nechala viesť aj jedna sudkyňa okresného súdu v Bratislave, keď nedávno rozhodla, že na preukázanie pravdivosti tvrdení v jednom novinovom článku si stačí prečítať zopár ďalších článkov. Veď načo vykonávať riadne dokazovanie podľa Občianskeho súdneho poriadku? Ak sa predsa o niečom píše vo viacerých článkoch, musí to byť pravda. Každé noviny predsa majú plné redakcie na slovo vzatých odborníkov, ktorí musia vedieť, o čom píšu a píšu vždy pravdivo. Prečo teda prácne vykonávať dokazovanie a lopotiť sa s listinnými dôkazmi, výsluchmi svedkov či vecnými dôkazmi? Stačí si jednoducho otvoriť noviny. Ak o niečom vyjde viacero článkov, ktoré hovoria o tom istom, tak to predsa podľa pani sudkyne musí byť pravda, hoci v mnohých prípadoch môže ísť trebárs o stokrát recyklovaný nezmysel.

A o čom vlastne hovorím? V polovici mája vyhlásila pani sudkyňa Okresného súdu v Bratislave III rozhodnutie, v ktorom uznala ako pravdivé tvrdenie novinára, že Penta mala prepracovaný sledovací a bezpečnostný systém, mala páky na privatizáciu a na tajnú službu. Na to jej stačilo predloženie niekoľkých článkov o tom, ako Penta legálne a legitímne využíva služby odborníkov na vyhľadávanie, spracovanie či ochranu informácií. No môže jeden novinový článok dokázať pravdivosť iného? Ak áno, môžeme istotou vyhlásiť, že sa potvrdili napr. všetky konšpiračné teórie, o ktorých celosvetovo vyšlo viac článkov než o celej Pente za dobu jej existencie.

Pani sudkyňa v tom má ale jasno – čo je v novinách, je určite (a nie len pravdepodobne) pravda.

Poviete si – aká hlúposť; veď potom by stačilo nájsť zopár „správnych” článkov a človek vie hneď dokázať „svoju pravdu”. Nuž, pre bežného človeka to je hlúposť, ale pre pani sudkyňu je to preukázaný skutkový stav. Čo na tom, že každý súd je povinný hodnotiť dôkazy podľa ich pravdivosti, dôležitosti a hodnovernosti? Jednej sudkyni okresného súdu predsa stačí, ak účastník konania (teda vydavateľ článku) nepredloží žiadny relevantný dôkaz o pravdivosti svojich tvrdení, len iné novinové články, ktoré navyše pojednávajú o niečom inom, ako je meritum súdneho konania. Právna úprava dokazovania vtedy podľa pani sudkyne musí ísť zjavne bokom, a tak je treba zobrať za preukázané to, čo bolo súdu stranou sporu ponúknuté ako dôkaz bez ohľadu na pravidlá logického myslenia (veď táto sporová strana povedala, že tento dôkaz preukazuje jej tvrdenie a to predsa musí stačiť, keďže na Slovensku platí kontradiktórnosť procesu).

Čo na tom, že na základe vykonaných dôkazov je vždy potrebné, aby súd bez rozumných pochybností nadobudol istotu v tom, že nejaká skutočnosť je pravdivá? Čo na tom, že nestačí, ak je preukázaná len možnosť (pravdepodobnosť) jej pravdivosti? Pani sudkyňa v tom má ale jasno – čo je v novinách, je určite (a nie len pravdepodobne) pravda.

No možno je zbytočné pozastavovať sa nad tým, či sudkyňa konala v rozpore s právnymi normami dokazovania, keď nekriticky prijala tvrdenia o Pente bez pochybností za pravdivé na základe zopár novinových článkov. Veď keď tieto normy dokazovania poruší súd, nejde (slovami prezidenta Nixona) o porušenie zákona. A tak zástancovia právneho štátu plačte…

foto: Andrey Burmakin/Shutterstock.com