Trestné stíhanie, v ktorom odmietol Mitrík zbaviť Holúbeka na jeseň 2010 mlčanlivosti, sa viedlo nie pre korupčné trestné činy, ale (o.i.) pre nelegálne nakladanie s informáciami z Gorily. Podozrivým mal byť okrem iného Magala. Mitrík však v rozhovore pre Trend hovorí, že práve Magala zastavil praktiky, ktoré v SIS prežívali ešte aj za riaditeľa Pittnera a podozrivých ľudí poprepúšťal. Išlo okrem iného o kauzu manipulácie vyjadrení k bezpečnostným previerkam. Ďalej Mitrík uviedol, že nevie, ako to bolo s nahrávkami Gorily, ale tých sa podľa neho tieto úniky týkať nemali⁽¹⁾.

Kto teda obchodoval a s čím? V prvých dvoch žiadostiach o odpočúvanie Gorila (11/2005, 1/2006) sa hovorí, že výsledky odpočúvania majú byť použité na procesné účely. Procesné účely – to je trestné stíhanie. A také účely by potom mali zodpovedať dôvodom uvedeným v žiadostiach o odpočúvanie, resp. prinajmenšom by nesmelo vyjsť najavo, že pôvodné dôvody odpočúvania boli vymyslené.

Podobné materiály Haščákovi vtedy nosil kdekto, takže ich hodnovernosti bez potvrdenia zdroja neveril.

No, ale dôvody týchto žiadostí boli „rozbiť organizovanú skupinu obchodníkov s liehom, podvádzajúcich na spotrebnej dani“. To je však dôvod, ktorý si Holúbek s nadriadeným vymysleli, ako priznal aj Nicholsonovi. Druhá žiadosť bola pritom opísaná, čiže je navlas podobná tej prvej; autor druhej žiadosti napr. tvrdil, že SIS ešte neprenikla do „záujmového prostredia“ sledovanej osoby, pričom ale pozabudol na „prvé odpočúvanie“ tej istej sledovanej osoby povolené iným sudcom na základe obsahovo totožnej “prvej“ žiadosti. Ktoré mimochodom už dva mesiace (11/2005 – 1/2006) malo prinášať more poznatkov o rozhovoroch v byte, ak teda máme veriť spisu Gorila!

Skrátka, klamári (Holúbek aj jeho nadriadení) nič na procesné účely postúpiť nechceli, lebo by k tomu museli predložiť dôkazy svojich klamstiev (výmyslami zdôvodnené žiadosti o odposluchy) a tie by neskôr advokáti rozbili na franforce, ak by boli „procesne“ použité. Tu sa aj Mitrík preriekol, keď Denníku N na otázku „Nemala služba odovzdať prípad polícii, aby to bol dôkaz pred súdom?“ povedal: „Vy si myslíte, že informačná služba o všetkom debatuje s políciou? Ona má svoje ekonomické oddelenie pre kriminalitu a podáva informácie.“. Nie, s políciou SIS naozaj „o všetkom“ nedebatuje. Aj preto si „procesné účely“ v žiadostiach súdu môže beztrestne vymýšľať, keďže prakticky nečelí následnej kontrole.

A ďalej, áno, SIS podáva informácie. Externému prostrediu odchádzajú informácie, v ktorých sa neodkrýva ich zdroj, aby ho SIS mohla aj naďalej bez obáv z prezradenia vyťažovať. Ide o operatívne (spravodajské) informácie, podobné, ako dostal V. Palko v novembri 2005. To, či boli z Gorily, či odinakiaľ, je pre prijímateľa veštenie z kávovej sadliny, keďže zdroj (napr. gorilí byt) sa v nich určite neuvádza.

V operatívnej informácii sa však zvykne uvádzať stupeň dôveryhodnosti, napr. že informáciu potvrdili dva nezávislé zdroje (hoci napríklad môže pochádzať len z jedného – odpočúvania, čo však nemožno prezradiť). Takáto informácia, ak je výbušná (obsahom), hoci nepreukázateľná (pôvodom), sa v prostredí nízkej disciplíny (Pittner) môže sa stať predmetom obchodovania. Podobne ako aj iné kompromaty rôznej kvality, ktoré sa len snažia vzbudiť dojem, že boli autorizované oficiálnymi orgánmi.

Aj Palkovu zvodku niekto v roku 2015 zobchodoval, a to je tiež prípad rôznych zvodiek, ktoré už roky blúdia po „trhu“ (a rôzni priekupníci ich nosia napr. vplyvným ľuďom s cieľom vyskúšať, či nie sú za ne ochotní zaplatiť alebo len tak, vyvolať ich pozornosť). Mnohé mohli pochádzať z odpočúvania, iné však mapovali len dobové podozrenia, či kuloárne reči. Niečo ako údajné zvodky veľvyslanectva USA, známe z Wikileaks. Skrátka stáli a padali na hodnote zdrojov, ktoré však v nich menované neboli. Ak teda nešlo o spravodajskú hru alebo podvod.

A s takýmito informáciami sa za Pittnera obchodovať mohlo a zrejme aj obchodovalo.

Operatívna sekcia (kontrarozviedka, kontra), odpočúvajúca byt na Vazovovej, k tomu mala aj motív, keďže viedla svoju súkromnú vojnu so špecializovaným operatívnym protikorupčným útvarom Jána Rejdu. Rejda rozpracovával napríklad zo SIS nepríjemne súvisiacu kauzu Báthory (1) a (2) a kupčenie s vyjadreniami operatívnej sekcie pre NBÚ, potrebnými k bezpečnostným previerkam. Dobové médiá, či známe blogy zaznamenávajú rozhorčenie politikov bez rozdielu politickej príslušnosti a kritiku padajúcu na hlavu Pittnera a jeho šéfa kontrarozviedky, keď vtedy tieň podozrenia silne ukazoval na SIS.

Ďalšou súkromnou vojnou kontry SIS bola vojna s existujúcimi aj bývalými príslušníkmi vojenského obranného spravodajstva (kauza Dynasty – Guman, Jackuliak a spol.). Kompro na týchto ľudí sa vyrábalo v SIS v roku 2004, 2005 a aj v rámci Gorily v roku 2006. Drsná odveta prišla o rok, po odchode Arpáša zo SIS. Keď manželka bývalého šéfa VOS Iveta Š. doniesla (o.i. aj) Holúbekovi operatívnu informáciu vo veci Barkont, kde si vymyslela odovzdanie nahrávok Gorily do rúk Penty.

Súbor rôznych spravodajských informácií, či podobných kompromatov mal vidieť aj J. Haščák, keď mu ich v roku 2008 ukázal Nicholson (Nicholson mimochodom tvrdí, že Gorilu dostal poštou od anonymu v roku 2009). Materiál si prelistoval a tento kompilát neznámeho pôvodu vtedy vrátil Nicholsonovi. Podobné materiály mu vtedy nosil kdekto, takže ich hodnovernosti bez potvrdenia zdroja neveril.

Že kádeháci dostávali „informácie“ o Gorile skôr, ako sú o tom datované akékoľvek záznamy, hovorí viac o nezákonnosti a nedôveryhodnosti celej Gorily ako desať nálezov ústavného súdu dokopy.

Bez záveru

Gorila podľa Mitríka – to je pamflet a zároveň mozaika poznatkov o ňom, ku ktorej ešte bývalý riaditeľ hádam niečo pridá. Preto záver ponechávame otvorený. Zatiaľ sa však ex-riaditeľ ukazuje, a nielen vo svetle posledného rozhovoru v Trende, ako užitočný zdroj informácií.

Lebo skutočnosť, že kádeháci dostávali údajné informácie o Gorile skôr, ako sú datované akékoľvek záznamy v tomto spise, hovorí viac o účelovosti a nezákonnosti a najmä nedôveryhodnosti celej Gorily ako desať nálezov ústavného súdu dokopy.

A tiež informácia, že sa aj v rokoch 2005 – 2006 s informáciami, produkovanými operatívnou sekciou SIS, realizujúcou vtedy Gorilu, veselo kupčilo, ponúka aj pravdepodobné motívy, prečo neskôr bývalí príslušníci SIS, či iní ich „spolupracovníci“ pomohli vytvoriť dielko, ktoré bolo v novembri 2011 zverejnené na internete.

(1) Čo je mimochodom obľúbená „urban legend” niektorých slovenských novinárov, ktorí si dodnes myslia, že originály nahrávok odniesol v roku 2006 Arpáš do Penty a už vtedy sa zničili. Je to samozrejme hlúposť, nahrávky spravovala technická sekcia, nie kontrarozviedka, tá len umožňovala operatívcom časovo limitovaný prístup na jej server, nie prístup k už odovzdaným originálom.