Sms správy a emaily, ktoré boli zverejnené na stránke www.lipsicovestado.info vyvolali búrku s krupobitím v novinárskej komunite. Usudzujem tak minimálne z komunikácie na sociálnych sieťach. Praktickým dopadom je okrem naštrbených vzťahov a dôvery aj vynútená dovolenka šéfa spravodajstva RTVS, prešetrovanie podozrení z ovplyvňovania verejnoprávneho spravodajstva Radou, či výzvy voči Gáborovi Grendelovi, aby sa vzdal pozície šéfa výboru NR SR na kontrolu SIS.

Tí, ktorí sa zastávajú Gábora Grendela, nevidia v samotnom obsahu jeho komunikácie s dotyčnými novinármi „zásadný“ problém. Vraj ide v prvom rade o súkromnú a nelegálne získanú komunikáciu a preto nikomu neprináleží, aby vôbec takúto komunikáciu študoval a vyvodzoval z nej akékoľvek dôsledky voči aktérom. Toto je zaujímavé tvrdenie, najmä v konfrontácii s tým, ako tí istí zástancovia pristupovali k údajnej súkromnej komunikácii iných osôb, ktorá bola rovnako získaná nelegálnymi metódami. Odporcovia tohto môjho argumentu môžu namietať, že v iných prípadoch šlo o vážne podozrenia z korupcie, či z páchania trestnej činnosti a preto je na mieste, aby sa médiá a verejnosť aj nelegálne získanou komunikáciou zaoberali a riešili ju. V prípade Gábora Grendela a „jeho“ novinárov malo ísť len o kamarátske kecy, prípadne o „kamalásky“, ako to vtipne napísal redaktor SME Jakub Filo.

Nesúhlasím. Gábor Grendel nepochybne bol a asi aj naďalej je v kamarátskom vzťahu (pravé kamarátstvo by malo ustáť aj krízy) s väčšinou aktérov uniknutej komunikácie. Áno platí, že ich dialógy sa týkajú aj tém, ako kedy a s kým pôjdeme na pivo, noviniek zo súkromného života, nemanželských detí, či „srandičiek“ a narážok na kolegyne, alebo na židovský pôvod a homosexuálnu orientáciu podaktorého kolegu. Sú to drísty a kecy, ktoré skôr hovoria o úrovni ich účastníkov, než o niečom, čo je témou verejného záujmu. Ak teda nie je takou témou xenofóbny slovník a názory (napríklad) programových pracovníkov verejnoprávneho média.

Popri týchto drístoch a kecoch sa však v ich komunikácii vyskytuje aj niečo iné. Gábor Grendel, spolužiak, kamarát, či exkolega sa nezdráha otvárať témy, ktoré už nie sú o „kamaláskach“, ale o praktických záujmoch politickej strany, ktorú reprezentuje, resp. o praktických záujmoch politika, pre ktorého pracoval a pracuje. Popri tom, že si dohodne pivo, vie si s dotyčným novinárom odkomunikovať aj účasť ich redakcie na tlačovke, alebo praktické pokrytie témy, ktorá by sa asi bez takéhoto lobingu nedostala do verejnoprávneho spravodajstva, či podsunúť inú zaujímavú informáciu, napríklad z vyšetrovacieho spisu. Gábor Grendel tak svojich exkolegov a exkolegyne, kamarátov a kamarátky vyťažuje ako svoju mediálnu infraštruktúru a nepochybujem o tom, že svojmu šéfovi mohol s hrdosťou nie raz zahlásiť: „Dano neboj sa, to som vybavil, Lukáš sa o to postará…“. A čuduj sa svete, ani v jednej z uniknutých smsiek, či mailoch (neberte ma za slovo, nečítal som ich až tak dokonale), som nenašiel vetu, ktorá by povedala, či aspoň naznačila niečo na spôsob: „Gábor, nehnevaj sa, sme síce kamoši, ale toto sem nepleť, to s tebou nechcem riešiť, pretože nie je v poriadku, aby sme to my dvaja riešili.“

Gábor Grendel má tak kamarátov a kamarátky, ktorí to radi pre neho spravia. Či už z čistého kamarátstva, alebo pre súzvuk politickej a hodnotovej orientácie alebo …  ako súčasť reťazca službičiek a protislužieb, do ktorého sa zaplietli prinajmenšom pre neschopnosť rozlišovať medzi „kamaláskami“ a profesionálnymi záväzkami. A aj preto vedia Grendela prikryť tiež vtedy, keď to on so svojim šéfom „trochu“ preženú a povedia im, či im dajú niečo, čo by minister vnútra nikdy dávať a ani hovoriť nemal.

Uniknutá „súkromná“ komunikácia Grendela s novinármi totiž obsahuje aj stopy, ktoré vyvolávajú dôvodné podozrenia zo zneužívania právomocí verejného činiteľa a zásahov do vyšetrovania v živej trestnej veci zo strany vtedajšieho politického vedenia ministerstva vnútra. Vrátane nelegálneho prístupu ministra a jeho hovorcu k živému odpočúvaniu! Spoločenská závažnosť a trestná sadzba takto definovanej trestnej činnosti, je v slovenskom trestnom zákone vnímaná veľmi podobne ako trestný čin korupcie. Popri tom sa javia už len ako drobnosti náznaky, že Gábor aj so svojim šéfom klamali o osobe sponzora, ktorý im poskytol desiatky tisíc eur cez príbuzných.

Uniknutá komunikácia tak nastavuje aj zrkadlo časti slovenských žurnalistov, ktorá nechce len informovať, ale rada sa stáva priamym aktérom pri vnášaní tém do informačného prostredia a aktívne tým vytvára imidž preferovaným politikom. Už v čase Mečiara bol novinársky aktivizmus zdôvodnený tým, že ide o  budúcnosť krajiny. Ten, kto by vtedy volal po vyváženosti médií, by asi bol vnímaný ako idiot, v lepšom prípade ignorant. V čase kauzy Skupinka už tak veľmi o budúcnosť krajiny nešlo, napriek tomu tu niektorí novinári zohrali rolu aktérov, ktorá má s ich rolou nezávislých médií pramálo spoločné. Podobných prípadov je v krátkej približne dvadsaťročnej modernej histórii Slovenska množstvo.

Milosrdná snaha nevšímať si nelichotivé proporcie vzťahov niektorých novinárov s politikmi je pochopiteľná kvôli trápnosti momentu narušenia intimity ich vzťahu. Lenže po Kočnerovej tlačovke tu stále zostáva nepríjemná pachuť. Verejnosť je totiž novinármi presviedčaná, že médiá a hlavne tie verejnoprávne, strážia demokratické pravidlá, presne podľa nich „pískajú rovinu“ a žiadnemu politikovi cielene nepomáhajú ani neškodia. Žiaľ, uniknutá komunikácia ukazuje, že na bariéru profesionálneho odstupu u novinárov Grendel s Lipšicom nenarazili a že sa takáto bariéra popri všetkých preberaných bagatéliách neobjavila ani ako téma. Takto strážni psi demokracie svojim mlčaním pripravili ďalšiu várku občanov o ilúzie a nadšenie pre podporu slovenskej demokracie v situácii, keď ju bude potrebovať.

Dotknutí novinári sa priam hypnoticky upínajú k vete, ktorá akosi nezodpovedá ich imidžu odvážnych bojovníkov za pravdu: „veď vraj ani nie je isté, či sa jedná o autentickú komunikáciu.“ Niektorí aktéri sa už vyjadrili, že ich komunikácia s Grendelom je autentická, iní sa už vraj za svoju „údajnú“ komunikáciu mali niektorým kolegom a kolegyniam ospravedlniť. Stále však zostávajú otvorené dve kľúčové otázky, na ktoré akosi dotknutá novinárska komunita nie a nie dať jasnú a poctivú odpoveď. A mala by. V opačnom prípade sa totiž novinári stávajú vedomými spolupáchateľmi, ktorí kryjú trestný čin konkrétneho politika a jeho spolupracovníka. Tu sú tie dve otázky:

1. Zúčastnili sa novinári na jar 2012 off record stretnutia s Danielom Lipšicom, na ktorom im boli prezentované informácie z vyšetrovacieho spisu k prípadu finančnej kontroly Mariána Kočnera a Privatbanky?
2. Je email, ktorý mala písať nemenovaná novinárka, v ktorom sa zmieňuje detailne o priebehu off record stretnutia pravdivý, alebo vymyslený?

Stačí poctivá odpoveď a nie je čo ďalej riešiť…