Keď zasadajú výborníci, rozklepú sa kolená nejednému odborníkovi. A nielen jemu. Podľa mierne upraveného Murphyho zákona si nikto nemôže byť istý životom, slobodou a majetkom, pokiaľ zasadá parlament, či už v pléne, alebo prostredníctvom svojich výborov, podvýborov alebo komisií.

„Záležitosť bola uzavretá v rovnakom štýle, ako sú takéto záležitosti v modernom Anglicku uzavreté, formálnym verdiktom a všetko zakrývajúcou komisiou,” cituje český právnik zaoberajúci sa vyšetrovacími komisiami parlamentov ironický výrok britského spisovateľa a novinára G. K. Chestertona, keď ten hovoril o prípade Marconi. Po ňom mal byť inštitút týchto komisií v britskom parlamente radšej opustený. Ono je však realita zložitejšia, nezávislé vyšetrovacie výbory vznikajú naďalej nielen v pôsobnosti britskej exekutívy, ale aj na žiadosť Dolnej snemovne.

Vyšetrujúci poslanci – baranidlo aj kazítko

„Môže rokovací poriadok výboru iks krát napísať, že majú dôkazy hodnotiť objektívne, po starostlivom zvážení všetkých okolností a to jednotlivo aj v ich súhrne a výsledkami týchto úvah sa riadiť, oni budú aj uvažovať aj rozhodovať politicky.”

Aby bolo jasné, nemám nič proti výborom ako takým. A dokonca – za istých podmienok (zmena ústavy rešpektujúca jej materiálne ohnisko) – ani voči vyšetrovacím výborom. Čo je však neskutočne zábavné a súčasne smutné, je spôsob, akým si túto tému osvojujú a na nástroj svojej propagandy pretvárajú niektorí politici a niektorí propagandisticky zameraní novinári. Tým prvým stačí ako baranidlo, keď treba podpichnúť politického protivníka. Tým druhým ako súčasť slohového cvičenia, keď pred uzávierkou napochytre riešia, ako z toho marazmu „nevyšetrovania” rôznych káuz von.

To že obe „krátkodyché” reflexie tohto nástroja spoločenského, či politického vyšetrovania, lebo o nič iné nejde, vychádzajú buď zo zlých premís alebo si stanovujú zlé ciele, pri účelovej argumentácii neprekvapuje. Kazítka slovenského výborníctva sú nesmrteľné a nájdu si vždy nejakého proroka.

Hm, ale koľkým kauzám, trestne nedotiahnutým, dala koncovku napr. taká parlamentná komisia v Česku, Poľsku alebo Maďarsku? Takže ako je to s tou koncovkou? A … aká vlastne má byť? Má ňou byť politické zemetrasenie, spoločenská katarzia alebo nebodaj zistenie niečoho, čo sa OČTK nepodarilo zistiť?

Nejdem opakovať to, že poslanci sú politici. Môže rokovací poriadok výboru iks krát napísať, že majú dôkazy hodnotiť objektívne, po starostlivom zvážení všetkých okolností a to jednotlivo aj v ich súhrne a výsledkami týchto úvah sa riadiť, oni budú aj uvažovať aj rozhodovať politicky. Sú predsa poslanci a majú mandát od voličov konať slobodne a podľa svojho presvedčenia. Čiže podľa pokynov straníckej centrály.

Politický aspekt „výborníctva” je však systémový defekt, ktorý sa akosi prijíma ako nutné zlo, keď už je parlament – ak mu to teda umožňuje ústavný rámec – prizývaný aj k výkonu takýchto právomocí. Takže parlamentný výbor zavedený ústavným zákonom OK, len potom brzdiť trochu s očakávaniami, k čomu sa aj naozaj dopracuje.

Pod povrchom káuz alebo parlamentné divadlo

Podstatné je tak iné. Čo taký výbor – právne a fakticky – môže dosiahnuť. Preložené do reči nedávneho komentára Lukáša Filu v Denníku N (Čo sa kauzami, školstvom a IT, 20. 12. 2015, dennikn.sk), čo vlastne od takého výboru reálne možno očakávať.

No vraj „ak by mali (rozumej aktéri Gorily) povinnosť vysvetľovať poslancom svoju rolu v prípade pred kamerami, mohlo by to spoločnosti pomôcť aspoň nejako sa s prípadom vyrovnať“. Autor teda naozaj čaká, že takýto výbor bude pokračovať v šľapajách OČTK a zrejme paralelne vyšetrovať to isté, čo vyšetrujú vyšetrovatelia? A možno k tomu pridať nejaký spoločensko-morálny rozmer, nie? Pritom samozrejme zhromažďovať listiny (tie isté ako vyšetrovatelia), tie hodnotiť, vytvárať zoznamy otázok, tie klásť svedkom, prizývať znalcov, vyhodnocovať účtovnú, zmluvnú dokumentáciu, žiadať banky o informácie o prevodoch, transakciách atď.

„Ale čo čaká Fila od „aktérov” nepolitikov v tom priamom prenose z výboru? Že budú hlúpo vyzerať, že sa budú potiť od strachu, že sa zosmiešnia nejakým bľabotaním? O to ide, o teátro?”

No, poznajúc našich poslancov, neverím veľmi takémuto ich ponoru pod povrch. Najmä keď si v správach špeciálneho prokurátora už vypočuli, koľko stoviek tisíc strán by ich čakalo. A sto či viac svedkov k tomu. Ale dajme tomu. Kde je však v tejto úvahe miesto pre povinnosť aktérov Gorily vysvetľovať svoju rolu – zrejme podľa spisu Gorila – pred kamerami? Tu sa pristavme.

Politik má totiž možno aj motiváciu dobrovoľne sa podrobiť akémukoľvek podobnému grilovaniu, lebo jeho súdia voliči. Ale čo čaká Fila od „aktérov” nepolitikov v tom priamom prenose z výboru? Že budú hlúpo vyzerať, že sa budú potiť od strachu, že sa zosmiešnia nejakým bľabotaním? O to ide, o teátro? Lebo, zopakujme si právnickú abecedu: aj pri parlamentnom vyšetrovaní bude platiť zákaz sebaobviňovania. Čiže osoba, ktorej konanie sa bude vyšetrovať, musí mať rovnaké práva, ako ten, voči ktorému sa vedie procesné vyšetrovanie. Takže môže v zásade rozprávať, čo chce a ako chce. Samozrejme, ak bude klásť otázky taký poslanec XY – neriadená strela, opovrhujúca procesnými pravidlami, bude to zrejme miestami zábavné. A o tú ľudovú zábavu asi Filovi ide.

A čo ďalej? Verí pán Fila, že SIS predloží parlamentu svoje anály a tak podozrivých „pritlačí”? Dnešná ústavnoprávna situácia je taká, že SIS nemôže parlamentu predložiť nič (nič z toho, čo neskartovala). Lebo nezákonné odpočúvanie. Možno však chce oživiť 7 – 8 mesiacov zabudnutý nápad pána Freša o Lex Gorila, ktorý mal napĺňať nejakú podobnú ideu. Pán Frešo ho vytiahol vtedy, keď potreboval v diskusii o voľbe predsedu NKÚ vyvážiť argumenty spochybňovačov pána Mitríka. Pán Fila zase vytiahol svoj starší „nápad” pri 4. výročí zverejnenia Gorily. Každý má (mal) svoj dôvod na mlátenie prázdnej slamy.

Dodržaný sľub. Tárať

Že som prísny voči Filovi? Je aj právnik a šliape si po jazyku. A len tak na okraj, právny zástupca vydavateľstva „N” v „mediálnych” sporoch s našim klientom (Dr. Vozár) pred rokmi vysvetlil (v tom je radikálnejší ako ja), že pokus zaviesť vyšetrovacie výbory parlamentu hoci aj ústavným zákonom by bol „právne perverzným riešením”.

V komentári z 20. 12. 2015 teda volá Fila po vyzbrojovaní poslancov súdnymi kompetenciami a v zmysle zásady „papier znesie všetko” tvrdí, že toto sú výhody takéhoto výborníctva: koncovky nedotiahnutých trestných káuz, platforma pre riešenie veľkých tém a odobratie výhovoriek politikom, ktorí odkazujú pri kauzách na iné orgány a takto budú mať v parlamente nástroj, ktorý ich o možnosť výhovoriek pripraví. Pri tom však zjavne zámerne „zabúda” na systémový nedostatok tejto úpravy. Tým kazítkom je samotný substrát vyšetrovacích výborov – poslanci. Ktorých chce Fila vyzbrojiť „súdnymi kompetenciami”.

Čo ale vravel Fila pred troma rokmi (Dodržaný sľub, SME, 26. 7. 2012)? „Tak či tak by vo výbore nemali sedieť politici. Až kombinácia vhodne zvolených právnikov, občianskych aktivistov a expertov z cudziny by vedela z verejného vyšetrovania Gorily spraviť sľubný projekt.“. Nuž, nielen politici sú táraji.

foto: corgarashu/Shutterstock.com