Pravdoláskari 2.0 nerozlišujú (až na obligátne a s veľkou nevôľou medzi zubami precedené slovko chvály na reformy) medzi Mečiarom a Dzurindom, nebojujú za postupné zlepšovanie systému, ako píše Doležal, ale proti Systému ako takému.

A ako ale v skutočnosti vyzerá svet Wienk, ktorá s Doležalom v tom svojom neziskovom newspeaku súhlasí, hoci v skutočnosti nesúhlasí („za-proti”)? Tu si treba pomôcť ďalšími slovenskými mysliteľmi. Nebudem ich všetkých vymenúvať, zhrniem skôr ich postgorilie myšlienky, či – ešte lepšie – tú myšlienkovú postgoriliu herniu, ktorú sa snažia vytvoriť a udržať, keďže sa živia – poniektorí – ako mastičkári dnešnej doby.

Politika v ich podaní – to je úplne antidoležalovský koncept. Naši wienkovci sú totiž tzv. Pravdoláskari 2.0. V ruke držia Gorilu – satanskú Bibliu svojho druhu a s jej pomocou vykladajú spoločenské javy. Ako uvádza medzititulok v komentári Tomáša Němečka, ktorý neskôr takmer odvolal (a práve preto si ho treba prečítať pozorne a s porozumením) ich „Nepriateľ sa volá Systém” (hyperlink http://komentare.sme.sk/c/6480672/gorila-podla-lidovych-novin-smutny-phil-marlowe-na-love-goril.html).

Pravdoláskari 2.0 nerozlišujú (až na obligátne a s veľkou nevôľou medzi zubami precedené slovko chvály na reformy) medzi Mečiarom a Dzurindom, nebojujú za postupné zlepšovanie systému, ako píše Doležal, ale proti Systému ako takému. Moci sa má, ako u nich spozoroval Němeček, chopiť „cnostná menšina”. Cnostná menšina to je tá personálna „náplň” nepolitickej politiky a bič boží na oligarchov. Wienk ju nazýva „kritická masa slobodných ľudí”, a aj podľa nej práve ona presadí novú kultúru pravidiel. Píše o tom Nicholson v knihe „Gorila”, Wienk v citovaných článkoch, Pastirčák v jeho http://komentare.sme.sk/c/6888946/sprostredkovatelia-a-biele-vrany.html.

Čo už na tom, že nová kultúra pravidiel sa má presadiť porušovaním pravidiel, keďže cnostná menšina má právo vybojovať boj aj za túto cenu? Jasné, keď sa rúbe les, lietajú triesky. A Nemeček zdvíha prst „ … riešením je viera v “cnostnú menšinu”, ktorá sa postaví Systému a poodhalí mafiu. Lenže čo ak nie je žiadna mafia? Len klany a jedinci zápasiaci v šerosvitovom prostredí bez pravidiel?”.

Wienk a Nicholson nerozlišujú medzi Mečiarom a Dzurindom aj preto, že miera porušovania pravidiel pre nich nehrá rolu, koncept postupného vylepšovania, o ktorom hovorí Doležal, odmietajú, pre nich je cieľ svet bez korupcie. Znovu – ako píše Němeček – pravdoláskar 2.0: „nevidí celkom zásadný posun od mečiarovského chaosu k Dzurindovej ére postupného zavádzania pravidiel. Nicholson sa nezaoberá pravidlami; verí v “lov goríl”. Cituje jedného policajta, že Slovensko by mohlo byť malým Švajčiarskom, bohužiaľ “sa tu strašne kradne. Ale strašne”. Marlowovi to v jeho melanchólii stačí. Ale analyticko-investigativnemu novinárovi by nemalo, do čerta!””.

Ideálom týchto ľudí je vláda múdrych elít, s láskavými, múdrymi, ráčkujúcimi jednotlivcami. Pastirčák na prirovnaniach inšpirovaných divadelnou hrou toho najznámejšieho vystaval celé svoje politicko-spoločenské zhrnutie, keď na záver príznačne pre Pravdoláskara 2.0 uzavrel:

„Čosi podstatné sa zmenilo. Občan už neverí v reálnosť politickej súťaže. Od politických programov už prestal očakávať čestné zhodnotenie spoločenskej reality a profesionálne navrhnuté riešenia. Neočakáva otvorený dialóg, kritickú sebareflexiu, uznanie omylu, bez ktorého nie je možný pohyb k pravde. Predpokladá, že keď nová vláda preberá moc od predchádzajúcej, tá moc je už v momente jej preberania natoľko určená skupinami skrytými za politickou kulisou, že zákonodarca ani nemá veľa priestoru na nezávislú úvahu. Tu a tam sa z tieňa vynorí tvár nejakého Haščáka či Kočnera.”

A aké vidí riešenie Pastičák? Presne rovnaké ako ostatní súdruhovia: „Tam by sa malo zamerať budúce úsilie o otvorenosť „pootvorenej spoločnosti”: v oblasti správy vecí verejných je potrebné vytvárať čo najviac priestoru na individuálnu etiku, ktorá nepodlieha znecitliveniu skupinovej identity. Oslabovať postavenie straníckych aparátov v prospech nezávislých osobností. To je zrejme jediný reálny spôsob, ako narušiť a postupne uvoľniť neblahé väzby politickej moci na finančnú oligarchiu.”.

Tu vidno ďalšiu diagnózu týchto „mysliteľov”. Metastázy regresu spoločenského myslenia po roku 2012 rýchlo postupujú. Pastirčák totiž hovorí o „otvorenej spoločnosti”. Ale projekt otvorenej spoločnosti, ak dáme bokom ľavicového filantropa Sorosa a jeho nadačné aktivity, je fungovanie štátu podľa Karla Poppera (in.: Otevřená společnost a její nepřátelé). T.j. evolučná, liberálno-demokratická spoločnosť, bez „Platónskej” sofokracie.

Pekne týchto cnostných a múdrych elitárov charakterizoval Rado Procházka, hádam aj preto, že „svojich” pozná najlepšie (☺): „Ja som múdry, kto je viac … keď sa väčšina vymkne z koľají, je tu ešte partička elitných strážcov ducha, ktorá túto väčšinu ochráni pred ňou samou, z titulu svojej výnimočnej múdrosti a šľachetnosti. Vôľa ľudu týchto strážcov zaväzuje len vtedy a v rozsahu, v akom sa zmestí medzi mantinely, ktoré oni sami priebežne vytyčujú.” (In.: http://www.tyzden.sk/casopis/13914/jan-krstitel-ktory-mal-moc/).