Denník N sa rozhodol šíriť osvetu o kauze Gorila. Osveta spočíva v tom, že hoci niet žiadneho aktualizačného momentu, Denník N si ho raz za pár mesiacov vymyslí. A postaví na ňom článok, ktorý neprináša o kauze Gorila žiadnu zásadne novú informáciu, okrem toho, že kauzu pripomenie po stoprvý raz svojim čitateľom. Takým je aj nedávny článok „Hrnčiar sa spýtal Fica, či bol v goriľom byte, premiér ho poslal za Pentou“.

Novinársky etický kódex pritom uvádza, že ak sa novinár ocitne v konflikte záujmov, informuje o tom redakciu.

Osvetárstvo denníka N by však nestálo za zmienku, keby nebolo spojené s novinárkou Monikou Tódovou ako autorkou väčšiny „gorilích” článkov. Vo februári 2016 sme v reakcii na otázky tej istej autorky k inému článku napísali jej aj jej redakcii pár riadkov ako podnet k sebareflexii. Tódová je totiž pri informovaní o kauze Gorila v jasnom konflikte záujmov, ktorý však ani ona ani jej redakcia nijako nerieši.

Novinársky etický kódex pritom uvádza, že ak sa novinár ocitne v konflikte záujmov, informuje o tom redakciu. Ak redakcia rozhodne, že napriek konfliktu záujmov má novinár na úlohe ďalej pracovať, primeranou formou o tom informuje verejnosť. A hoci Monika Tódová v takomto konflikte – ako aktér udalostí opisovaných v spise Gorila – je, kauzu spravodajsky pokrýva a to bez toho, aby redakcia Denníka N jej záujmový konflikt čitateľom aspoň pripomínala.

O čo tu ide

Spis Gorila obsahuje v prvom rade tzv. analytické prepisy údajných rozhovorov rôznych osôb. Rozhovorov je za obdobie 10 mesiacov odpočúvania len zopár, verejný spor sa však vedie viac o ich pravdivosť a autenticitu, menej o to, čo editora tohto materiálu viedlo k spôsobu, akým tento materiál zostavil.

Už takto vyhrotený konflikt dáva dôvod na zdržanlivosť kohokoľvek, kto bude o ňom neskôr informovať ako novinár.

Súčasťou spisu je ďalej aj správa údajne od SIS adresovaná vraj v júni 2006 orgánom činným v trestnom konaní a policajnej inšpekcii, ktorá mala byť podnetom na postih policajta Jána Rejdu. Z obsahu aj nadpisu jednej z príloh tejto správy je zrejmé, že ide o protireakciu šéfa kontrarozviedky Arpáša na „mediálnu kampaň” proti SIS, do ktorej mal Ján Rejda zapájať spriatelených novinárov. Jedným z nich bola práve Monika Tódová, vtedy Žemlová, ktorá sa doteraz k týmto tvrdeniam verejne nevyjadrila.

Inými slovami, Arpáš a Rejda sa dostali do konfliktu, keď Rejda riešil na operatívnej úrovni niekoľko podozrení z trestnej činnosti príslušníkov SIS vrátane Arpáša a Arpáš reagoval na to oficiálnou správou pre OČTK, ktorá mala poukázať pre zmenu na delikty Jána Rejdu, ako aj na to, že celá vtedajšia medializácia SIS a Arpáša je len mediálna manipulácia, do ktorej Rejda cielene zapája novinárov.

Už takto vyhrotený konflikt dáva dôvod na zdržanlivosť kohokoľvek, kto bude o ňom neskôr informovať ako novinár. Ak potom o uvedených udalostiach píše úplne „nezdržanlivo” a spôsobom, ako keby pracoval s posvätným textom, novinár, ktorý mal byť priamo nástrojom tej údajnej mediálnej manipulácie, ostáva rozum stáť. A takým novinárom je práve Monika Tódová.

Čo hovorí spis o Žemlovej

V jednom údajnom dialógu v Gorile sa uvádza: „REJDA hovorí, že mu novinárka Žemlová (SME) hovorila: „Jano, ak máš niečo na SIS, ja to uverejním hneď.” VARGA hovorí REJDOVI aby to Žemlovej pustil.”

Táto udalosť je následne spracovaná v údajnej správe SIS pre políciu a prokuratúru a to takto:

„REJDA v priebehu 13. týždňa 2006 na pokyn Zoltána VARGU ako protiopatrenie k zisteniam SIS kontaktoval novinárku denníka SME Moniku ŽEMLOVÚ (s ktorou udržuje neštandardné vzťahy) a poskytol jej na zverejnenie diskreditačné materiály k funkcionárom Slovenskej informačnej služby, ktoré boli v priebehu 14. týždňa 2006 ŽEMLOVOU aj čiastočne zverejnené. Je predpoklad, že obdobným spôsobom sa k diskreditačným informáciám k funkcionárom SIS dostal aj novinár Milan ŽITNÝ (Domino Fórum). Kontakty na ŽEMLOVÚ a ŽITNÉHO získal REJDA od svojho predchodcu vo funkcii PaedDr. Igora ORAVCA. Diskreditačné informácie na funkcionárov SIS, ktorými REJDA disponuje mu už dávnejšie poskytli Miroslav GUMAN, Daniel JACKULIAK a Stanislav ŠIMON, ktorí nimi sledujú svoje osobné záujmy a vedú diskreditačnú kampaň voči SIS.”

…Potom by mohol mať aj operatívne poznatky o podstate neštandardných vzťahov Jána Rejdu a Moniky Žemlovej, ktoré editor spisu Gorila do spisu nezaradil.

K uvedenému úryvku treba pritom dodať, že zo žiadneho dialógu zaznamenaného v „editorskom výbere” editora spisu Gorila nevyplýva ani poznatok, že Rejda udržuje s Monikou Žemlovou, dnes Tódovou neštandardné vzťahy a ani to, že tento kontakt získal Rejda od jeho predchodcu Igora Oravca. Ak teda SIS mala Rejdu monitorovať a takéto poznatky v akcii Gorila o ňom získavať, príslušné prepisy rozhovorov, či iné operatívne zistenia, ktoré objasňujú skutočný význam tohto eufemizmu, sa už do „editorského výberu” Gorila nedostali.

Denník N v minulosti opakovane podsúval verejnosti špekulácie, že analytikodboru kontrarozviedky Peter Holúbek disponuje dosiaľ nezverejnenými operatívnymi poznatkami o akcii Gorila, ktoré by mohol na výsluchu ku kauze uviesť. Ak je to tak, čiže ak má tento analytik aj operatívne poznatky, ktoré o Gorile publikované neboli, potom … Potom by mohol mať aj operatívne poznatky o podstate neštandardných vzťahov Jána Rejdu a Moniky Žemlovej, ktoré editor spisu Gorila do spisu nezaradil.

Naozaj môže pracovať novinár s takým zdrojom (Rejda, Holúbek), od ktorého nemá buď vzhľadom na minulosť potrebný odstup alebo ktorý ho operatívne rozpracovával práve v súvislosti s témou, ku ktorej je dnes ako zdroj vyťažovaný a časť týchto minulých zistení si nechal pre seba? Nie je to neštandardné? Alebo k práci so zdrojmi pri neštandardných kauzách patrí akosi nevyhnutne aj neštandardnosť? Až tak, že pravidlo o konflikte záujmov pre určitých novinárov neplatí?

Kto za koho kope

Celú záležitosť treba vnímať aj v kontexte obligátneho „kto za koho kope”.

Napríklad v júni 2006 mala podľa spisu Gorila Tódová pomáhať „zlému” Rejdovi proti „dobrému” Arpášovi. Okrem kauzy Kováčová Arpáš dostával vtedy mediálnu nakladačku za údajné podozrenia s kupčeniami ohľadom vyjadrení SIS k bezpečnostným previerkam NBÚ. Jedno z kľúčových podozrení súviselo práve s bezpečnostnou previerkou SBS Dynasty, ktorej ľudia sú vymenovaní v hore uvedenom úryvku ako autori dezinformácií, posúvaných údajne Rejdom Žemlovej na zverejnenie.

Je aktérom kauzy minimálne tým, že v roku 2006 písala o SIS články, ktoré považoval autor spisu Gorila za dostatočný dôvod, aby ju do kauzy zatiahol…

Dnes ale Tódová naháňa napríklad politika Andreja Danka spôsobom, ako keby bol zločin, že tento pán mal pracovný a akcionársky vzťah do roku 2005 so spoločnosťou SBS Dynasty. Lebo veď v spise Gorila sa píše o SBS Dynasty škaredo. A to tak, že to nie Arpáš mal manipulovať s jej previerkou, ale naopak SBS Dynasty a jej ľudia mali manipulovať s legálnymi odposluchmi a aj preto nemali dostať previerku ako „nespoľahliví”.

No a všetci predsa vieme, že čo sa píše v Gorile, je pravda a novinár sa predsa musí postaviť na stranu pravdy, nie? Len tá pravda sa akosi od roku 2006 stihla zmeniť. Či len strana, na ktorej novinár, pardon novinárka stála?

Či už je to pravda alebo nie – čo s konfliktom záujmov?

Predpokladajme ale, že informácia v spise Gorila o tom, že Tódová bola zapletená do mediálnych manipulácií na strane Rejdu, je scestná a Arpáš ju obviňoval neprávom. Potom ale nebola náhodou kľúčová správa, ktorú pripravila SIS ako výstup z analytických prepisov Gorily, postavená na lži a manipulácii? A nemala by práve na to novinárka, v Denníku N spravodajsky pokrývajúca kauzu Gorila, upozorniť? O to viac, že sa to týka jej osobne? Aj keď tým spochybní hodnovernosť ostatných častí spisu?

No, nemala. Je aktérom kauzy minimálne tým, že v roku 2006 písala o SIS články, ktoré považoval autor spisu Gorila za dostatočný dôvod, aby ju do kauzy zatiahol tvrdením, že sa podieľala na mediálnej manipulácii proti Arpášovi a SIS a že SIS niečo na ňu a Rejdu má, čo si nechá pre seba.

Navyše sama pomáhala od roku 2012 budovať predstavu o pravdivosti spisu, pričom sa od tvrdení v údajnej správe SIS nedištancovala. O kauze môže písať novinár, ktorý sa nebude báť vysvetliť, ak to bude treba, aj jej podiel na udalostiach v júni 2006, kedy podľa dostupných informácií vyvrcholil konflikt medzi Rejdovými policajnými operatívcami a Arpášovými tajnými. To logicky vylučuje, aby ním bola ona sama. Lebo konflikt záujmov, bodka.

Preskúmajme ale aj opak, ak inkriminovaná správa o novinárke hovorí pravdu. Potom ale stále nevieme, prečo autor spisu Gorila potreboval v tejto správe osobitne podčiarknuť tvrdenie o mediálnej manipulácii zo strany Rejdu štipľavým eufemizmom o tom, že Žemlová s Rejdom udržiava neštandardné vzťahy.

Pritom pokiaľ ide o druhého novinára, ktorý mal byť na mediálne manipulácie J. Rejdu použitý (M. Žitný), o ňom a o neštandardnosti jeho vzťahov k Rejdovi spis Gorila nič nehovorí. Dokonca predmetná správa vyslovuje len predpoklad, že k Žitnému informácie od ľudí z SBS Dynasty prišli podobnou cestou ako k Žemlovej, čiže od Rejdu. A napokon, tento druhý novinár v reakcii na Nicholsonovu knihu Gorila zverejnil ešte v lete 2012 článok, ktorým svoju úlohu v Gorile poprel. Tódová ale takýmto spôsobom na zverejnenie Gorily nereagovala, nechala zmienky o sebe v spise prejsť mlčaním, rovnako ako obe redakcie, v ktorých od zverejnenia Gorily pôsobila.

To všetko sú potom prinajmenšom indície, že novinárka niečo tají a nielen ona. O to viac je potrebné, aby vysvetlila svoju úlohu v súvislosti so spisom, najmä ak o ňom píše.

Zhrnutie úvahy

 

• Tódová nemôže ako nezávislý novinár písať o Gorile, kým vierohodne nevysvetlí, aká bola jej úloha v udalostiach, ktoré opisuje spis Gorila: či taká, ako spis uvádza, či iná, a autor spisu si vymýšľa.
• Najmä ak k tejto téme mlčala napriek tomu, že Gorilu od r. 2012 spravodajsky pokrývala tak v SME, ako aj v Denníku N.
• Osobitne by mala vysvetliť, ak teda neštandardnosť vzťahov s Rejdom tvrdenú v údajnej správe SIS nepoprie (veď s inými časťami spisu nakladá ako s pravdivými), v čom mali spočívať tieto vzťahy. Lebo spis v správe pre policajnú inšpekciu a prokuratúru zhrňuje časť poznatkov údajne získaných odpočúvaním a toto je jeden z mála poznatkov, ktoré nemajú podklad v obsahu údajných rozhovorov, ako sú v tomto spise zaznamenané a ani v iných, v spise označených informačných zdrojoch. Inými slovami, editor podkladové zdroje pre toto tvrdenie do editorského výberu Gorila nezaradil. A otázka znie aj „prečo”.
• Pritom tu nejde len o nejaký abstraktný a dávny konflikt záujmov, ani o stránku súkromia, ktorú aj novinárka môže nechať ukrytú pred zrakom verejnosti. Ale o podozrenie, že napr. osoby, ktoré vyťažuje ako novinárske zdroje, možno vedia o jej vtedajšej úlohe viac, ako jej je príjemné. Potom ale predsa nemôže o veci objektívne informovať.