(voľná etuda na motívy staršieho článku „Dzurinda nie je kladivo”: http://komentare.hnonline.sk/komentare-hn-152/dzurinda-nie-je-kladivo-584631)

Zverejňujem svoj starší text (z októbra 2013), ktorý sa pýta zo šuplíka aj pod dojmom tej nezmyselnej verejnej debaty vyvolanej ďalším kolom politických naťahovačiek okolo trestnej kauzy Gorila.

Ak totiž chceme niečo poznať, pýtame sa. O otázkach aj odpovediach uvažujeme, formujeme si tak úsudok. Uvažujúci, pýtajúci človek sa aj preto neproducíruje, ani na javisku verejného záujmu – či už sú to médiá, politika, alebo čokoľvek iné – aby z úlomkov informácií skladal uštipačné, či v horšom zlomyseľné skladačky slov, nevediac často o tom, k čomu sa vyjadruje, ani len to holé nič. To robia len úbožiaci.

A keď sa títo hrdinovia s papierovým mečom predsa len pustia do diela, potom – vypožičajúc si prirovnanie od dnes vraj už „klasiky korupčnej literatúry” – výsledok ich rýchlej práce vyzerá zhruba takto:

Tá holá hlava povzdychla si:
„Povrch mi kĺže, nemám vlasy.”
„A pod ním?” – Hlavou mykne trochu:
„Tam myseľ kĺže – po povrchu!”

Hospodárske noviny sú zvláštnym útvarom. Denníkom, ktorý rieši hospodárstvo a profiluje sa ako médium vzdelanejších a pro-biznis orientovaných čitateľov. Ale to je na pravidelnú konzumáciu tak trochu mdlá strava, bez chuti a potrebuje okoreniť.

A okoreniť sa vždy dá krátkym a štipľavým komentárom. V ktorom si autor aj vo veciach, v ktorých sa nevyzná, vie čo to domyslieť a hneď súkať závery. Priemerný konzument bulvárneho plátku by sa zrejme potešil, že je o neho v jeho novinách dobre postarané, lebo sa dozvie aj to, o čom nevie ani Sibyla. Lenže akú úroveň očakáva od čitateľa údajne serióznych Hospodárskych novín jeho redakcia, keď mu servíruje bez začervenania takú nahnitú feferónku ako Danišove piatkové „kladivo”?

Dajme bokom autorovu neoriginálnosť, keďže čiastočne kopíruje štýl deň starého Soltészovho komentáru z tých istých novín, venujúceho sa mimochodom tej istej téme („takže sa nič nestalo, nebolo ani to, čo je beztak zjavné, preto – ovčania – zabudnite a prijmite záver, že to vy ste blbí a gorilí štát v objatí s oligarchami Vám bude aj ďalej brnkať po nose”).

Aj bez toho je totiž Danišov komentár len jedna prízemná tupina. Verný svojej povesti, že aj keď o veci nič nevie, vždy odhalí pravú príčinu spoločenských nešvárov a v rozsahu najviac tristo slov stihne ešte aj poriadne kopnúť do ním usvedčeného vinníka, sa pustil tentoraz do gorilieho tímu. Čo mu však dáva právo chrliť oheň a síru o veciach, o ktorých vieme len vetu z kusej policajnej informácie pre tlač? No zrejme to, že pre top komentátora Hospodárskych novín neplatí pravidlo slušného správania, keď bez vážneho dôvodu nemožno verejne znevažovať ľudí, ktorých povesť nič zjavné nepoškvrnilo.

Daniš totiž vie nielen to, čo vyšetrovatelia vyšetrovali a nevyšetrili (vydieranie), ale aj to, čo nevyšetrujú (podplácanie) práve preto, že – podľa neho – vyšetrujú zbytočnosti. Len taká malá naivná otázka …, skadiaľ berie ten svoj trúfalý pocit istoty, že veci sa majú práve tak, ako ich bohorovne popisuje? Odkiaľ vie, či goriliaci nevyšetrujú, kto, koľko a kedy Prokopovičovi, Palackovi či inému dal alebo nedal? Či neskúmajú ich účty, majetkové pomery, prepletence zahraničných firiem? Len preto, že výsledky takéhoto vyšetrovania nevisia v redakcii HN na nástenke?

No, hovoriť o niekom, koho ledva poznáte, že síce nie je mentálne postihnutý, to len tak vyzerá, a keďže iba predstiera činnosť, treba ho rozpustiť „kladivom”, to chce naozaj mať gule. A na to že ich má, má určite Dag od sexuológa papier.

Takže kľúčovou otázkou, ktorá ostáva nezodpovedaná, nie je to, či je Daniš vymiškovaný. Ale to, čo vlastne Hospodárske noviny očakávajú od toho „seriózneho” čitateľa, o ktorého zjavne bojujú aj takýmto článkom. Že bude bez argumentov pľuť na iných vedno s Danišom? Že zožerie takéto primitívne klišé, a že práve toto mu má ako pravidelná dávka politickej nekorektnosti dostatočne okoreniť inak nudné noviny? Lebo Gorila, lebo Daniš, lebo je to … tak? Alebo je to celé prozaickejšie a – jednoducho – v redakcii v podstate bezvládnych a málo významných novín bujnie táto nepestovaná burina ako solitér, ktorého sa nikto neodváži dotknúť, veď kto nám bude potom komentovať?

Nuž čo, možno „besný pes”, ktorý teraz útočí na všetky strany, raz skrotne, keď príde kauza, či kauzička ich čerstvého majiteľa. A watchdog, ktorý má od skutočného „zúrivého reportéra” ďaleko (ten si totiž fakty overoval), skončí ako Babišov hotdog. Ak ho to – a HN – ešte bude baviť. A namiesto pomyselnej krvi zlých oligarchov, neschopných policajtov a prehnitých politikov, zarezaných v plytkom béčkovom komentári, sa po otvorení názorovej rubriky HN iba zabrindáme (tak ako postrelený filmový hrdina v rovnako béčkovom americkom filme) … obyčajným kečupom od jednej novinárskej kačice. Tak, tak … Dag.

(toto už nie je súčasť blogu, ale článok, na ktorý sa reaguje):

Re
Dzurinda nie je kladivo
komentáre HN
Hospodárske noviny | 04.10.2013 00:00:00 | Názory a analýzy | Dag Daniš

Dzurinda nie je vydierač. Ani kladivo, ktoré mala Penta použiť v boji proti J&T pri privatizácii letiska… K tomuto záveru sa tento týždeň dopracovali vyšetrovatelia, ktorí robia na kauze Gorila.
Trvalo im to pol roka.

Vyšetrovateľom treba uznať, že tentoraz mali pravdu. Podľa spisu Gorila pri privatizácii letiska (2006) na seba narazili dve finančné skupiny – Penta aj J&T. Silnejšia Penta hýbala Dzurindom a jeho pokladníkom Palackom. Slabšia J&T zas vysunula pešiaka – ministra dopravy Prokopoviča. V spise Gorila sa spomína, že problém Penty s ministrom mali vyriešiť „donucovacie prostriedky (kladivo) cez Dzurindu”.

A hrozba stíhania za jeho zasahovanie do práce privatizačného poradcu…
V apríli 2013 vyšetrovateľ začal stíhanie vo veci vydierania pri privatizácii letiska.
Bola to chyba.

Už od začiatku muselo byť aj tým menej chápavým jasné, že vyšetrovať vydieranie je slepá cesta.
Na druhej strane, celkom schodné mohlo byť pri tejto kauze vyšetrovanie podplácania. Podľa dokumentu Gorila mala J&T ponúknuť Prokopovičovej finančne vysušenej firme 20 miliónov korún. To isté mala urobiť aj Penta. Ďalej. J&T mala (údajne) platiť zástupcov ministra v privatizačnej komisii. Penta mala (tiež len údajne, samozrejme) vyplácať figúry vo Fonde národného majetku. A ľudí v pozadí premiéra…
Presne toto je slabé miesto celej kauzy, na ktoré mali plnou silou udrieť vyšetrovatelia. Keby mali čas. Čiže keby namiesto toho pol roka neskúmali úplné somariny. Napríklad stopy na vodnej hladine…

Nie, vyšetrovací tím Gorily nie je mentálne postihnutý. Len tak vyzerá.
Inak koná celkom racionálne. Vykazuje prácu. Akože. A Dzurindu s Pentou a J&T zabáva smiešne neškodnými otázkami.

Minister Kaliňák by urobil múdro, keby sa komikom z tímu Gorila poďakoval za „prácu”. A rozpustil ich. Kladivom.

(a toto je zmienený Soltészov komentár:)

Komentár HN: Pravda z Penty

Arpád Soltész, 3.10.2013 print, 2.10.2013 web
http://hn.hnonline.sk/komentar-hn-pravda-z-penty-584436

Skutok sa nestal. Nikdy sa nestalo, aby Penta pri privatizácii bratislavského letiska vydierala vtedajšieho ministra dopravy Pavla Prokopoviča. A hoci to ešte nie je oficiálne, buďte si istí, že ani samotná Gorila sa nikdy nestala.

Dokázať korupciu alebo vydieranie je nesmierne ťažké, aj keď ich vyšetrujú hneď za horúca. V tom prvom prípade sú totiž obe strany spokojné a v tom druhom má niekto dosť veľký strach na to, aby spoľahlivo mlčal. V opačnom prípade by sa predsa nenechal vydierať. S odstupom rokov by sa dali takéto prípady úspešne dotiahnuť do konca jedine s plným priznaním páchateľa.
V demokracii prosto podozrivý nemusí dokazovať svoju nevinu. To jemu musia dokázať vinu. Môže to byť akokoľvek frustrujúce, ale nestačí o nejakom svinstve vedieť, treba ho aj vedieť dokázať. Inak sa z pohľadu trestného práva naozaj nikdy nestalo.

Keďže žiaden zo skutkov, ktoré napáchali aktéri Gorily, sa nikdy nestal, ani Jaroslav Haščák nikdy nepovedal, že „demokracia je nahovno systém. Volič o ničom nič nevie, volič je hovno. Volič vníma iba absolútny povrch.” A to je vážne škoda, pretože je to pravda hodná toho, aby ju tesali do kameňa. A potom ju spolu s tým kameňom nabili do hlavy každému, kto jej odmieta uveriť.
Prijať nepríjemnú pravdu, ktorú Haščák nikdy nevyslovil, je prvým krokom k tomu, aby sa človek začal zaujímať aj o to, čo je pod povrchom. Najprv si volič musí pripustiť, že je dobrý nanajvýš tak na to, aby ním hnojili Haščákovu finančnú záhradku, až potom môže začať hľadať cestu zo žumpy, do ktorej ho hodili a ku ktorej prechováva vlasteneckú hrdosť.

Kto očakáva, že to nejaký úbohý policajt vyrieši zaňho, ten naozaj nič nevie ani o najzákladnejších princípoch fungovania práva. Kto zasa len rezignovane mávne rukou a vôbec neočakáva, že by to niekto vyriešiť mohol, presne zodpovedá haščákovskej definícii voliča. A pokiaľ bude takých voličov väčšina, ostane demokracia skutočne mizerným systémom.

Ak len neobnovíme útrpné právo a nedostaneme z nich priznanie mučením, kauza Gorila jednoducho nebude mať pre žiadneho z jej aktérov trestnoprávne dôsledky. Je to však ľahko prístupný dokument, ktorému dokáže každý gramotný človek porozumieť. Môže vo voľbách odoprieť svoj hlas komukoľvek, koho meno sa v ňom vyskytne, bez ohľadu na to, či v byte na Vazovovej robil kšefty, alebo len popíjal kolu.