V tejto chvíli nebudeme podrobnejšie komentovať neštandardný spôsob, akým D. Lipšic prenáša obsah neverejného prípravného konania na verejnosť, ani viaceré nesprávne právne názory v analýze obsiahnuté (okrem vybraných otázok, ktorým sa venujeme v druhej časti stanoviska). V každom prípade prezentácia tejto analýzy svojou formálnou aj obsahovou stránkou hraničí so zneužitím právomoci verejného činiteľa. 

Sme presvedčení, že Úrad špeciálnej prokuratúry by mal prestať zverejňovať nikým nepodpísané analýzy. Poslaním Úradu špeciálnej prokuratúry je dozorovať konkrétne veci a v nich usmerňovať postup vyšetrovateľov. Zo žiadnej právnej normy nevplýva oprávnenie ÚŠP obracať sa v konkrétnej trestnej veci na verejnosť a takýmito analýzami „usmerňovať“ verejnú mienku. Najmä, ak predmetná analýza vyvoláva nielen absenciou autora, ale aj konkrétnym obsahom oprávnené otázky, či naozaj vznikla na pôde ÚŠP. 

Chceli by sme zdôrazniť, že nemáme žiadnu principiálnu výhradu k tomu, aby ÚŠP analyzoval dopady rozhodnutí Generálnej prokuratúry SR („GP SR“), či Európskeho súdu pre ľudské práva („ESĽP“) na jeho činnosť v konkrétnych veciach. Pokladáme však za absurdné, aby takéto „štátne“ analýzy prezentoval, navyše verejne, človek, ktorý neudržal profesionálne tajomstvo o súkromnej analýze na podobnú tému. 

V nadväznosti na anonymnú analýzu „Gorily“ distribuovanú ÚŠP totiž chceme upriamiť pozornosť na inú, súkromnú analýzu na túto tému a s tým súvisiaci konflikt záujmov D. Lipšica. Ten by nemal ostať nepovšimnutý. Ak sa totiž s takýmito konfliktmi D. Lipšica štát riadne nevysporiada, novou zásadou slovenského trestného procesu sa zrejme stane „účel svätí prostriedky“.

Daniel Lipšic bol v roku 2019 vedúcim procesného oddelenia AK Dentons, keď jeho kolegovia z kancelárie spracovali, ako jedna z viacerých advokátskych kancelárií, stanovisko k dôkazným aspektom použiteľnosti nahrávok v kauze Gorila. Neplánovali sme túto skutočnosť zverejniť, ale D. Lipšic nás predbehol, hoci bol advokátom Dentonsu a mal navyše s klientom J. Haščákom podpísanú osobitnú dohodu o pôsobení v Dentonse. Táto dohoda mu umožnila do Dentonsu nastúpiť a samozrejme ako bývalého „protivníka“ klienta ho zároveň zaväzovala k mlčanlivosti o všetkom, o čom sa v Dentonse dozvie a bude sa to týkať klienta, hoci by na takýchto veciach aj nepracoval.

Nielen s Dentonsom, ale aj s mnohými inými advokátskymi kanceláriami sme v priebehu roku 2019 – vychádzajúc z predpokladu dôvernosti vzájomnej komunikácie a vymieňaných informácií – spolupracovali na podobných úlohách týkajúcich sa Gorily. Avšak nikto z nich – okrem bývalého advokáta Dentonsu Lipšica – o tom nereferoval na Facebooku. 

Hoci D. Lipšic na stanovisku nepracoval, mal k informáciám o tejto klientovej veci v Dentonse prístup.

D. Lipšic, namiesto toho, aby dodržiaval záväzky mlčanlivosti plynúce z advokátskych predpisov (ktoré ho zaväzujú aj po skončení advokácie) a namiesto toho, aby sa pre svoj konflikt záujmov a minulé angažmán v Dentonse ako aj pre osobnú zmluvu s J. Haščákom z trestných vecí klienta vylúčil, vyzýva klienta, aby zverejnil analýzu Dentonsu a veľavýznamne na FCB naznačuje, čo má byť jej obsahom. (A súčasne zverejňuje inú analýzu týkajúcu sa podobnej záležitosti na úrade, ktorý vedie, autorov ktorej ale nepredstavil.)

Toto konanie pokladáme nielen za protiprávne, ale aj za hrubo neslušné.

Ak by bol D. Lipšic advokátom, hoci s pozastaveným výkonom advokácie, už by bol najskôr disciplinárne stíhaný. Nakoľko však nepožiadal o pozastavenie výkonu advokácie, ale o vyčiarknutie zo zoznamu advokátov, stratili sme možnosť postihnúť jeho konanie touto cestou.

Každá ľudská spoločnosť stojí a padá na dodržiavaní súboru pravidiel, ktoré definujú spoločenské roly, práva, povinnosti a zodpovednosť. Daniel Lipšic si však ako verejný činiteľ napriek osobným zmluvným záväzkom voči J. Haščákovi a tiež napriek jeho konkrétnemu postaveniu v kancelárii Dentons aj v súvislosti s kauzou Gorila, pletie spoločenské roly, nerešpektuje z nich vyplývajúce povinnosti a zodpovednosť a tak sa zdá, že jediné, čo akceptuje, sú len jeho vlastné práva. 

D. Lipšic porušil záväzok mlčanlivosti vyplývajúci z advokátskych predpisov, ktoré ho stále zaväzujú aj ako bývalého advokáta. Porušil však svoj záväzok mlčanlivosti aj ako zmluvný partner J. Haščáka. Existenciu svojej zmluvy uzavretej priamo s J. Haščákom navyše zatajil pred poslancami parlamentu pri verejnom vypočutí. Klient o nej musel mlčať, lebo ho k tomu zmluva zaväzovala a dnes o nej našim prostredníctvom verejne hovorí len preto, že ho k tomu oprávnilo jej porušovanie zo strany D. Lipšica.

Z vyššie uvedeného potom vyvstáva otázka, či je vôbec D. Lipšic oprávnený oboznamovať sa za takýchto okolností s utajovanými skutočnosťami, keď bezpečnostná spoľahlivosť kontrolovaná Národným bezpečnostným úradom vyžaduje schopnosť neprezrádzať profesionálne tajomstvá.

Osobitne k rozsudku ESĽP vo veci Ing. Zoltána Vargu, ktorý komentuje aj analýza ÚŠP, upozorňujeme, že rozsudok ESĽP je pre Slovenskú republiku a jej orgány, vrátane ÚŠP, právne záväzný a priamo vykonateľný. T.j. na výkon rozsudku už nie je potrebné prijať žiadne ďalšie rozhodnutie alebo opatrenie, ktoré by osobitne prikazovalo napr. orgánom činným v trestnom konaní („OČTK“) zničiť všetky a akékoľvek primárne a sekundárne
výsledky použitia informačno-technických prostriedkov („ITP“) získané na základe nezákonných súhlasov v rámci odpočúvania v rámci akcie SIS „Gorila“.

Slovenská republika je podľa čl. 46 ods. 1 Dohovoru a čl. 154c Ústavy povinná prostredníctvom svojich orgánov, teda aj prostredníctvom OČTK, bez ďalšieho vykonať rozsudok vo veci Z. Vargu, a to tým, že odstráni a napraví zistené porušenie Dohovoru.

ESĽP absolútne jednoznačne a bez ďalšieho označil držbu akýchkoľvek primárnych a sekundárnych výsledkov z nezákonného použitia ITP v rámci akcie SIS „Gorila“ za protiprávnu, nakoľko je v rozpore s Dohovorom a poukázal na nutnosť ich zničenia. Preto je protiprávna akákoľvek pretrvávajúca držba primárnych a sekundárnych výsledkov z nezákonného použitia ITP v rámci akcie SIS „Gorila“– ide o rozpor s priamo aplikovateľným Dohovorom, ktorý musia aplikovať aj OČTK a výsledky akcie SIS „Gorila“ bezodkladne zničiť, a to bez ohľadu na akékoľvek závery obsiahnuté v anonymnom stanovisku ÚŠP.

Navyše spôsob, akým aktuálna „analýza“ Lipšicovho úradu poukazuje na judikatúru ESĽP v iných prípadoch ako Varga, nápadne pripomína typ argumentácie, ktorý D. Lipšic inokedy kritizuje. Konkrétne v súvislosti so súdmi uznanou možnosťou nahradiť kolúznu väzbu napriek dikcii zákona. D. Lipšic proti takejto argumentácii súdov namieta, že vraj judikatúru ESĽP neaplikujú riadne, nakoľko neprihliadajú na konkrétne okolnosti prípadov
riešených ESĽP. A takými sú aj národné špecifiká.

Jedným takým „národným špecifikom“ je aj osobitný slovenský zákon o ochrane pred odpočúvaním (č. 166/2003 Z.z.), ktorý úplne jasne ustanovuje (§ 7 ods. 3), že ak sa odpočúvanie realizovalo v rozpore s týmto zákonom (t.j. jeho podmienkami, za ktorých možno do súkromia zasiahnuť odpočúvaním), tak:

„záznam získaný pri takom použití alebo akýkoľvek iný výsledok nezákonného použitia informačno-technického prostriedku nijaký štátny orgán ani iný orgán verejnej moci nesmie použiť ako dôkaz, ani uznať za dôkaz okrem trestného alebo disciplinárneho konania proti osobe, ktorá záznam nezákonne vyhotovila alebo dala príkaz na jeho vyhotovenie. Nezákonne získaný záznam alebo iný výsledok sa musí zničiť v prítomnosti zákonného sudcu príslušného na vydanie povolenia do 24 hodín od protiprávneho použitia informačno-technického prostriedku.“

Z citovanej vnútroštátnej právnej úpravy teda jednoznačne vyplýva, že záznam alebo akýkoľvek iný výsledok získaný nezákonným použitím ITP v prípade „Gorila“ sa nemôže použiť ako dôkaz. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani judikatúra ESĽP uvádzaná v analýze ÚŠP, keďže štandard ochrany základných práv a ľudských slobôd poskytovaný Dohovorom nikdy nemôže znižovať štandard ochrany poskytovaný vnútroštátnym právom.

Ak teda vnútroštátne právo použitie záznamu alebo iného výsledku použitia ITP vylučuje, tak použitie takéhoto dôkazu rozhodne nemožno ospravedlniť poukazom na akúkoľvek judikatúru ESĽP. Rozhodujúce pre aplikáciu § 7 ods. 3 zákona o ochrane pred odpočúvaním teda v tomto smere je len to, že nezákonnosť odpočúvania v prípade „Gorila“ konštatovali tri rozhodnutia ústavného súdu a jedno rozhodnutie ESĽP (navyše my sa odvolávame na rozhodnutie ESĽP v kauze „Gorila“, t.j. v „tejto“ veci, nie na rozhodnutia ESĽP v nesúvisiacich veciach, na aké poukazuje ÚŠP).

Aby bol naplnený rozsudok ESĽP vo veci Ing. Zoltána Vargu a odstránené jeho postavenie obete nezákonného použitia ITP, resp. aby sa toto postavenie znova neobnovilo/neprehĺbilo, tak SIS nemôže s primárnymi a sekundárnymi výsledkami z ITP nakladať inak, než ich zničiť. To však neznamená, že by ostatné orgány štátu mohli s týmito výsledkami voľne nakladať. Opačný výklad by znamenal, že rozsudok ESĽP nie je Slovenskou republikou a jej orgánmi materiálne rešpektovaný.

Mgr. Martin Škubla
advokát a konateľ

Škubla & Partneri s. r. o.
advokátska kancelária
Digital Park II, Einsteinova 25
851 01 Bratislava