Dňa 12. 5. 2015 zasadal výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť. Pred týmto zasadnutím bola špeciálnemu prokurátorovi doručená pozvánka na toto zasadnutie. Špeciálny prokurátor mal parlamentnému výboru vysvetliť svoje postupy pri vyšetrovaní kauzy Gorila. Špeciálny prokurátor sa na toto zasadnutie nedostavil a zaslal predsedovi výboru ospravedlnenie s odôvodnením, že nie je vhodné, aby referoval týmto spôsobom o živej trestnej veci. Napriek tomu niektorí členovia výboru pre obranu a bezpečnosť už avizovali, že špeciálneho prokurátora opätovne predvolajú.

Medzi politikmi (niektorými poslancami NR SR) ako aj novinármi sa rozprúdila vášnivá diskusia, ktorá však žiaľ pracuje s argumentmi, ktoré sú v prevažnej miere plné emócií a právne absolútne nekompetentné.

V programe výboru pre obranu a bezpečnosť sa uvádzalo len  všeobecné: „12. 5. 2015 12:00 – 12:15 budova NR SR, Námestie A. Dubčeka 1, miestnosť č. 34

Postup špeciálneho prokurátora pri vyšetrovaní kauzy “Gorila”“.

V programe – a teda predpokladáme, že ani v pozvánke špeciálnemu prokurátorovi – sa neuvádzal odkaz na žiadne ustanovenie platnej právnej úpravy, z ktorého by výbor pre obranu a bezpečnosť túto svoju právomoc vyvodzoval. Z postupu výboru však môžeme dedukovať, že sa jeho členovia (aspoň pokiaľ ide o tých jeho členov, ktorí horlivo brojili za tento postup) domnievali, že ide postup podľa ust. § 128 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“). Z tohto ustanovenia zákona však výboru pre obranu a bezpečnosť (ani žiadnemu inému výboru NR SR) žiadna právomoc ani pôsobnosť vo vzťahu k špeciálnemu prokurátorovi nevyplýva; rovnako ani zo žiadneho iného právneho predpisu.

Špeciálnemu prokurátorovi teda podľa uvedeného ustanovenia zákona o rokovacom poriadku (ani podľa iného zákonného ustanovenia) nemožno uložiť povinnosť predložiť správu, nakoľko sa na neho predmetné ustanovenie nevzťahuje; rovnako nemôže výbor predvolať špeciálneho prokurátora na vypočutie.

Informovanie o priebehu trestného stíhania sa musí robiť zákonným spôsobom. Zákonným spôsobom znamená postupom podľa ust. § 6 Trestného poriadku. Prerokovanie správy alebo vypočutie špeciálneho prokurátora výbormi alebo aj plénom NR SR nie je postupom podľa ust. § 6 Trestného poriadku.

Špeciálny prokurátor nemá pôsobnosť a právomoc informovať Národnú radu Slovenskej republiky o konkrétnej trestnej veci a Národná rada Slovenskej republiky nemá pôsobnosť a právomoc od špeciálneho prokurátora takéto informovanie žiadať.

Nejde tu o prerokovanie nejakej, inak neškodnej, správy alebo vypočutie iba trochu formálne nesprávnym postupom. Naopak, ide o vážnu výhradu, že hoci NR SR nie je orgánom dozoru nad trestným konaním, ani nemá kontrolné oprávnenia voči dozorovým orgánom (prokuratúre), pokúša sa kontrolovať postup orgánov činných v trestnom konaní v prebiehajúcej trestnej veci, dokonca pred vznesením akéhokoľvek obvinenia, kedy dokonca samotní tzv. podozriví nemajú v konaní žiadne procesné práva, ani právo na informácie.

Špeciálny prokurátor, ako aj NR SR, môžu pri výkone svojej pôsobnosti konať len na základe a v medziach ústavy a zákonov; a nie opačne (čo im zákon nezakazuje). O činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry pritom podáva generálny prokurátor NR SR v rámci správy o činnosti prokuratúry raz ročne správu, a to o jeho poznatkoch o stave zákonnosti.[1] Z právnych predpisov zároveň nevyplýva, že by špeciálny prokurátor, ale ani generálny prokurátor, mohol či mal predkladať parlamentu akékoľvek iné, osobitné správy o konkrétnych trestných veciach, a už vôbec nie to, že by ich NR SR mohla od prokuratúry, stojacej mimo exekutívy, hoci aj nepriamo požadovať alebo o nich rokovať.

Informácie, ktoré sa v súlade s Trestným poriadkom verejnosti o živých trestných veciach poskytovať nemôžu, sú prístupné len k tomu určeným osobám a orgánom, a to buď formou nazerania do trestných spisov alebo formou práva príslušných orgánov na poskytnutie informácií z trestného konania. Národná rada Slovenskej republiky, jej výbory a ani jej poslanci však nie sú takýmito orgánmi, či osobami.

NR SR nemôže výkonom svojich právomocí zasahovať do konkrétneho trestného konania. V Slovenskej republike nemáme diktatúru parlamentu, ale parlamentnú demokraciu so systémom bŕzd a protiváh medzi jednotlivými zložkami štátnej moci.

NR SR je viazaná ústavou a zákonmi, ktoré síce môže – v medziach ústavy a medzinárodných záväzkov – meniť, ale kým tak neurobí, je nimi viazaná.

Asi by bola absurdnou predstava, ak by NR SR chcela rozhodovať v stavebnom konaní alebo vydávať rozsudky v občianskom súdnom konaní. S výnimkou špecifických prípadov[2] nemôže konať ani v trestných veciach a  vydávať v nich akékoľvek rozhodnutie. Tak, ako NR SR nemôže v uvedených veciach konať a vydávať rozhodnutia, tak nemôže v takýchto veciach ani konkrétne, práve prebiehajúce konanie inak ovplyvňovať.

NR SR môže prijímať procesné zákony (o správnom, občianskom súdnom, trestnom konaní) a tým ovplyvňovať nie vopred ňou vybraté konanie o konkrétnej veci, ale neurčitý počet konaní určitého druhu.

Nemôže však prekročiť túto svoju právomoc a ovplyvňovať konanie v konkrétnej veci napr. tým, že bude rokovať o jeho predmete, vyjadrovať sa ku konkrétnemu postupu v ňom, a tým vyvíjať tlak na inak procesne nezávislé orgány prostredníctvom im procesne nadriadeného dozorujúceho prokurátora, ktorý navyše ani nepodlieha jej kontrolnej pôsobnosti.

NR SR môže požiadať generálneho prokurátora, aby jej poskytol informácie o organizačnom a personálnom zabezpečení dozoru nad vyšetrovaním trestných vecí, bez podrobností o šetrení týchto vecí, t.j. bez podrobností o postupe v týchto konaniach. Môže ho rovnako žiadať o podanie súhrnnej správy o stave trestných konaní vo všeobecnosti, s uvedením legislatívnych, personálnych, či materiálnych problémov, ktorými sú tieto konania dotknuté.

V žiadnom prípade však nemôžu výbor ani plénum NRSR žiadať od špeciálneho prokurátora vysvetlenie, prečo sa v konkrétnom trestnom konaní urobili alebo neurobili určité procesné úkony. Takéto uplatňovanie domnelej pôsobnosti a právomoci zákonodarného orgánu by bolo dovedené do krajnej absurdnosti, ak by výsledkom vypočutia špeciálneho prokurátora bolo odporúčanie, aké procesné úkony alebo akým spôsobom majú orgány činné v trestnom konaní v konkrétnej veci vykonať.

Dozorujúci prokurátor (popri vyšetrovateľovi) môže referovať o konkrétnej trestnej veci v štádiu predsúdneho konania výhradne médiám (verejnosti), nie parlamentu.

Kontrolná činnosť výborov Národnej rady Slovenskej republiky podľa ust. § 128 ods. 2 [v spojení s ust. § 2 ods. 1, ods. 3 písm. d)] zákona o rokovacom poriadku, realizovaná formou vyžadovania správ a rokovania o nich, sa v súlade s týmto ustanovením v danom prípade nemôže realizovať voči špeciálnemu prokurátorovi; rovnako na špeciálneho prokurátora sa nevzťahuje právna úprava § 53 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku.

Špeciálny prokurátor totiž nie je – ako požaduje ust. § 128 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku – ani „členom vlády“, ani „vedúcim ostatného ústredného orgánu štátnej správy,“ ani „vyšším štátnym funkcionárom.“[3] Iba týmto osobám môže totiž výbor NRSR adresovať požiadavku na predloženie správ pri výkone svojej kontrolnej pôsobnosti podľa § 128 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku a iba o správach týchto osôb môže príslušný výbor v nadväznosti na cit. ustanovenia zákona o rokovacom poriadku rokovať. Špeciálny prokurátor nie je súčasťou výkonnej moci, preto kontrolnej pôsobnosti NR SR podľa ust. § 128 zákona rokovacom poriadku nepodlieha. Generálny prokurátor však je (v štruktúre prokuratúry) vyšším štátnym funkcionárom, z čoho a contrario vyplýva, že ním nie je špeciálny prokurátor, ktorý je podriadeným generálneho prokurátora.

„Parlament rozšírením svojej pôsobnosti nad rámec ústavy nemôže obmedziť pôsobnosť iných štátnych orgánov alebo prevziať ich kompetencie spôsobom, ktorý nie je v súlade s princípom právneho štátu či deľby moci. Ide o právny, nie politický problém. Narušil by sa tým materiálny základ právneho štátu a materiálne ohnisko ústavy.“[4] A presne o to v tomto prípade ide. Výbor pre obranu a bezpečnosť síce nie priamo vyhradením si vyšetrovacej pôsobnosti (o ktorej bol predmetný článok), ale vyhradením si práva rokovať o postupe špeciálneho prokurátora pri vyšetrovaní kauzy „Gorila“, a to za aktívnej osobnej účasti špeciálneho prokurátora, poruší uvedené princípy.

Konkrétne trestné konanie v predsúdnom štádiu je podrobené verejnej kontrole prostredníctvom informovania verejnosti orgánmi, ktoré ho vedú, v súlade so zásadou zdržanlivosti a zachovávania prezumpcie neviny, a následne prostredníctvom verejnej diskusie v spoločnosti. Nie je však podrobené verejnej kontrole zo strany parlamentu, parlament nemá kontrolnú pôsobnosť nad vyšetrujúcimi orgánmi.

Parlament nie je v takom prípade totiž len iná kvalifikovaná verejnosť, formalizované fórum na prezentáciu názorov. Je to predsa orgán štátnej moci, s ústavne vymedzenou, ale aj obmedzenou pôsobnosťou, ktorého prejav záujmu o konkrétnu trestnú vec môže veľmi konkrétne zasiahnuť do zachovania procesnej nezávislosti orgánov činných v trestnom konaní.

Treba opätovne zdôrazniť, že predmetom vypočutia špeciálneho prokurátora výborom pre obranu a bezpečnosť mal byť postup špeciálneho prokurátora pri vyšetrovaní kauzy „Gorila“, teda poslanci (členovia výboru) sa nemali pýtať špeciálneho prokurátora na všeobecné otázky fungovania Úradu špeciálnej prokuratúry, ale na konkrétne postupy v konkrétnom prebiehajúcom trestnom konaní. Ak potom uvedené spojíme s tým, ako sa títo poslanci, resp. niektorí z nich (aj) následne v tejto súvislosti vyjadrovali, je zrejmé, že toto vypočutie by bolo vedené tak, že by z neho vyplývalo naliehanie na špeciálneho prokurátora, aby postupoval určitým spôsobom (napr. aby vykonal určité procesné úkony podľa predstáv členov výboru pre obranu a bezpečnosť), resp. karhanie špeciálneho prokurátora za to, že určitým spôsobom (opäť podľa predstáv členov výboru pre obranu a bezpečnosť) nepostupoval. Takýto postup by však už predstavoval hrubý zásah do nezávislosti orgánov činných v trestnom konaní.

Orgány činné v trestnom konaní, teda vyšetrovateľ a dozorujúci prokurátor, postupujú v konaní nezávisle. Túto nezávislosť ustanovuje a garantuje predovšetkým Trestný poriadok. Aj nadriadený prokurátor dozorujúceho prokurátora má voči nemu v konkrétnej trestnej veci len obmedzené právomoci. Uvedené platí ešte viac vo vzťahu vyšetrovateľa (policajta) a jeho nadriadených, teda napr. prezidenta policajného zboru. Účelom takejto právnej úpravy je, aby trestné stíhanie bolo v maximálnej možnej miere nezávislé a nepodliehalo napr. rôznym politickým tlakom zhora.

Záverom treba uviesť, že zákony – ako normatívna kategória – platia pre všetky prípady rovnakého druhu rovnako. Nemožno ich teda ohýbať podľa toho, ako sa to niekomu – hoci aj členovi zákonodarného zboru – javí byť v konkrétnom prípade vhodné.

 

[1])    § 55c zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

[2])    V trestných veciach koná len v súvislosti s imunitou poslancov a obžalobou na prezidenta Slovenskej republiky.

[3])    Špeciálny prokurátor nie je vyšším štátnym funkcionárom; nespadá do exekutívy, a prinajmenšom ho  – ako podľa ústavy ostatných vyšších štátnych funkcionárov – nevymenúva prezident.

[4])    Ernest Valko, Jozef Vozár: „Ide o právo, nie o politiku“, 21. 4. 2008, www.sme.sk.