25 rokov samostatného Slovenska. Na prelome rokov 2017/2018 sa nás viacero médií pokúsilo previesť týmto úsekom našich najnovších dejín. Bilancovanie si zaslúžilo nadhľad a odstup, výsledok je však rozpačitý. Osobitne v súvislosti s Gorilou

(I) MÝTOMANIA VS. ZÁPAS O DEMOKRACIU

Na nedávnu históriu hľadí totiž časť mienkotvornej elity účelovo. Viacero príspevkov v médiách sa ukázalo byť len obyčajnou autoprojekciou, keďže rôzne interpretácie poslúžili „elite“ skôr na potvrdenie správnosti jej súčasných postojov. Napríklad v našich končinách je obľúbené „pojetí dějin jako nesmiřitelného střetu sil dobra se silami zla“ (Doležal), ktoré poslúžilo aj k „správnemu“ vysvetleniu uplynulej dvadsaťpäťročnice.

„Vhodný“ výklad histórie sa pritom môže stať dokonca zdrojom novodobých mýtov, napríklad v súvislosti s rokom 2012, ktorý bol poznačený zverejnením spisu Gorila, protestami a zemetrasením na politickej scéne. No tiež oficiálnym vytvorením vyšetrovacieho tímu, ktorý funguje už šiestym rokom bez zjavných výsledkov.

Duch mýtománie dneška zrejme nechtiac vystihol Jakub Filo (SME), keď o roku 2012 napísal: „tento rok sa začal nový zápas o demokraciu v našej krajine“. V čom novosť spočívali, autor nepovedal; pomenoval akurát negatívne „externality“ tohto zápasu – rozmach „alternatívnych“ spasiteľov a  im blízkych médií. To mu nebránilo na záver dodať, že „zápas o demokraciu slovenskí občania (…) zatiaľ zvládli. … [hoci] za tú Gorilu ešte nikoho neodsúdili“.

Týmto plytkým konštatovaním by sme aj mohli skončiť. No slová o neodsúdení nikoho z Gorily ukazujú na pomerne rozšírenú poruchu uvažovania a preto sa radno pri nich pristaviť.

„Duch mýtománie dneška vystihol Jakub Filo (SME),  keď napísal, že v roku 2012 sa začal nový zápas o demokraciu, ktorý slovenskí občania zatiaľ zvládli, len za za tú Gorilu ešte nikoho neodsúdili.“

(II) STARÉ VS. NOVÉ PORIADKY

Filo hovorí o „novom zápase o demokraciu“. V skutočnosti sa však do domnelo „inovovaného“ zápasu za demokratické pomery začína premietať fenomén „nových poriadkov“. A falošný mesianizmus, kde stoja dobrí voči zlým: v spoločnosti aj v politike. Taký prístup vedie k rozdeleniu a polarizácii spoločnosti, kde jej póly nespolupracujú, ale „zápasia“. A na okrajoch tohto zápolenia bujnie spoločenská subkultúra ako alternatíva voči „Systému“. Hoci aspoň jej symptómy si Filo všimol.

Bohumil Doležal napísal v roku 2014 úvahu o tom, ako volanie po „nových poriadkoch“ môže demokracii ublížiť. V Česku sa na protikorupčnej vlne vyviezol najmä Babiš, no to je asi jediný rozdiel oproti tunajším pomerom:

„Andrej Babiš (…) [o]dsuzuje „staré pořádky“ („posledních 23 let“), kdy byli u moci politici, kteří nemakali a kradli. Nyní přicházejí prostí, řadoví občané, aby je vystřídali (…). Nejsou to politici, nekradou, makají a zavádějí „nové pořádky“ (pozn.: zvýraznil M.Š.). Je to ideologie 4. cenové skupiny …“

Doležal dodáva: „jsem zásadní a přesvědčený zastánce „starých pořádků“, jež u nás vládly v posledních 23 letech, to znamená polistopadového demokratického režimu“.

Staré poriadky – spoločensko-politický ponovembrový režim, ktorým otriasla aj v Česku „protikorupčná revolúcia“ – sú podľa neho ľudské dielo, ktoré má aj veľké chyby, ale ide režim, za ktorý stojí bojovať.

(III) SPOLITIZOVANÁ POLÍCIA A UNESENÝ ŠTÁT

Doležal sa usmieva nad iniciatívami typu „Únos štátu“: „Heslem jedné z mnoha iniciativ je „Vraťte nám stát“ – rozumějte ten, který jste nám tehdy vyfoukli.“  Dá sa len súhlasiť, veď štát možno „získať“ alebo „vrátiť“ jedine vo voľbách. Ak bol štát unesený, tak skôr zneužitím štruktúr, ktoré si mali zachovať apolitický charakter: „„Orgány činné v trestním řízení“ se v důsledku velké protikorupční revoluce staly samostatnou mocí ve státě s politickou vahou. Toto jsou nové pořádky …“

Takže rysuje sa nám obrys „nového zápasu za demokraciu“. V Česku štátne zastupiteľstvo a vyšetrovatelia úradovali v r. 2013 na úrade vlády, čím zasiahli bezprostredne do politického ekosystému (kauza „Nečas“), hoci sa neskôr viaceré z kľúčových podozrení nepotvrdili. To už ale bol volič znechutený a Systém nahlodaný.

„Fenomén „nových poriadkov“ a falošný spoločensko-politický mesianizmus vedie k rozdeleniu a  polarizácii spoločnosti. A na okrajoch tohto zápolenia bujnie spoločenská subkultúra ako alternatíva voči „Systému“.“

Najmä keď sa politický zápas postupne preniesol do stále sa stupňujúcich konfliktov medzi kľúčovými zložkami českej polície a vynášanie utajovaných informácií vrátane ich prekrúcania (Komárek) sa stalo metódou mocensko-politického boja. Ako aj ukážkou toho, aké to je, keď do bezpečnostných zložiek prenikne mentalita „pištoľníka z Divokého Západu“.

Politizácia českej polície a štátneho zastupiteľstva pritom menej súvisela s inštitucionálnymi zmenami, viacej už s ich personálnym obsadením, ale najmä s realitou politiky. Fungovanie prvkov totiž závisí od systému ako celku a spoločensko-politický systém je viac o kultúre pravidiel ako o pravidlách samotných.

(IV) NA LOVE GORÍL (PO STOPRVÉ)

Vráťme sa ale k Filovi. Úspešne vybojovaný zápas o demokraciu podľa neho vyžaduje už konečne niekoho „odsúdiť za Gorilu“. Pred rokom zase Kostolný z Denníka N naznačoval, že vyšetrenie Gorily (resp. „pochytanie Goríl“) je nutnou podmienkou obnovenia dôvery v politický systém.

Posadnutosť nutnosťou „pochytať Gorily“ opísal ešte v r. 2012 český novinár Tomáš Němeček. Proti kultúre lovu Goríl postavil kultúru pravidiel a pomenoval aj nepriateľa lovcov, ktorým je Systém. Protigorilí mesiáš totiž „ (…) nevidí celkom zásadný posun od mečiarovského chaosu k Dzurindovej ére postupného zavádzania pravidiel. (…) nezaoberá [sa] pravidlami; verí v “lov goríl”.“.

Lovca Goríl nadchýna práve falošný mesianizmus, ktorému dal Němeček názov „viera v “cnostnú menšinu”. Tá sa „postaví Systému a poodhalí mafiu. Lenže čo ak nie je žiadna mafia? Len klany a jedinci zápasiaci v šerosvitovom prostredí bez pravidiel?“.

Pre zástancu starých poriadkov je odpoveďou „presadzovanie kultúry pravidiel“; dieťa sa s vaničkou nevylieva. Lenže lovca Goríl „nijako netrápi, keď “cnostná menšina” porušuje pravidlá.“ Lovec goríl musí dostať „mafiu“ za každú cenu.

(V) NOVÉ KOVÁČIKOVE SKÓRE 61:8 ?

Prepájanie stupňa demokratického politického vývoja s požiadavkou „niekoho“ odsúdiť, či aspoň ho súdiť, je prejavom degradácie spoločenského myslenia. 

Predstava, že ak silnie vo verejnosti (alebo medzi mienkotvorcami) presvedčenie, že jednotlivci sa dopustili zločinu, potom má byť v záujme spoločenského zmieru aspoň niekto odsúdený, vedie totiž v skutočnosti k ohrozeniu zmyslu spoločnosti pre spravodlivosť.

Navyše, volanie po „odsudzovaní“ môže dospieť k efektu obetného baránka. Dnes je v spojitosti s Gorilou obvinených 8 osôb. „Politické“ náklady postavenia tejto tretej ligy pred súd sú nulové. Špeciálne orgány tak môžu prezentovať v dohľadnej dobe aspoň určité výsledky. Len otázne, za akú cenu (ide väčšinou o obvinenia postavené na vratkých základoch).

“Lovca Goríl nijako netrápi, keď “cnostná menšina” porušuje pravidlá. Lovec goríl musí dostať „mafiu“ za každú cenu.“

(VI) KEĎ SA NEDÁ, TAK SA NEDÁ

Pritom práve spoločenská akceptácia faktu, že napriek závažnosti kauzy s trestnoprávnym rozmerom sa nikomu nepodarilo preukázať vinu, svedčí o vyspelosti danej spoločnosti. Aj keď je ťažké sa s nenájdením, či neodsúdením páchateľov vyrovnať, najmä  u obetí. Príkladom je nehoda lanovky v Kaprune, kde súd neuznal vinným nikoho, lebo vina bola príliš rozptýlená.

Áno, je to slabosť demokracie; autokracia by možno pritlačila na nájdenie vinníka. Ale práve v tejto slabosti je sila demokracie. Lebo kultúrna spoločnosť znásilňovanie pravidiel k dosahovaniu vnútornej súdržnosti nepotrebuje.

(VII) MÉDIA SPOČIATKU: TREST ZA GORILU? SKÔR NIE

Pre niektoré médiá je Gorila začiatok chaosu, priniesla šok z fungovania politiky atď. Vzletné slová, za ktorými najmä v poslednej dobe nasleduje volanie po konzekvenciách a trestoch. A to o to väčšie, o čo menej autori vedia niečo konkrétne povedať o tom, či je spis pravdivý alebo nie. Spis, ktorý nedávno exšéf SIS označil za pamflet.

Prvopočiatočný obraz Gorily pritom nezodpovedal nejakému pohonu na páchateľov spojeným s volaním po treste. Viaceré médiá skôr zvestovali, že nepredpokladajú odsúdenie konkrétnych osôb, ale že na základe spisu si možno urobiť názor o spoločnosti a Systéme. Pre médiá to bolo aj pohodlnejšie, nemuseli sa zaoberať množstvom otravných detailov kauzy.

Neskôr pribudli argumenty navyše, ktoré museli rozšíriť okruh skeptikov trestnoprávneho riešenia: odpočúvanie bolo nezákonné, hovorilo sa o dôkaznej núdzi a o tom, že korupciu možno efektívne vyšetrovať len „on-line“. A cca pred troma rokmi sa k dôvodom nevyšetrenia pridalo aj údajné hádzanie „polien pod nohy vyšetrovateľov“.

(VIII) A TERAZ? BEZ TRESTU ZA GORILU „NOVÉ PORIADKY” NEBUDÚ 

Prístup médií sa ale začal otáčať pred troma – štyrmi rokmi. Odrazu sa upriamili len na tie „polená pod nohami“ od nadriadených. A veru, najmä po dramaticky pojatom odchode šéfa tímu Gajdoša sa presvedčenie niektorých zmenilo na istotu mnohých: vraj keby nebolo tých „polien“, dnes je hlava Gorily na kláte.

Neprimeraný mediálny nátlak s  volaním po súdení Goríl v situácii, keď väčšina trestných stíhaní pod hlavičkou Gorily je roky vedená „vo veci“ a vyšetrovateľom očividne chýba podklad na vznesenie obvinenia, vytvára z tímu Gorila perpetuum mobile. Jediným dôvodom jeho existencie sa stáva jeho existencia samotná.

„Práve spoločenská akceptácia faktu, že napriek závažnosti kauzy sa nikomu nepodarilo preukázať vinu, svedčí o vyspelosti danej spoločnosti. Áno, je to slabosť demokracie. Lenže kultúrna spoločnosť znásilňovanie pravidiel k dosahovaniu vnútornej súdržnosti nepotrebuje.“

Mediálna pozornosť by sa však mala skôr zamerať na fungovanie špeciálnych orgánov, ktoré kauzu vyšetrujú. Keďže napriek roky opakovaným prísľubom tieto orgány nevysvetlili, čo bráni uzavretiu kauzy v štádiu vyšetrovania a len jalovo sľubujú jej uzavretie a zverejnenie výsledkov. Naposledy Úrad špeciálnej prokuratúry uviedol, že „do právoplatného skončenia trestnej veci nebude (…) poskytovať podrobnejšie informácie.“ V hlavnej – neskončenej – línii sa teda odpočet nechystá, a bude sa týkať len doteraz skončených „vedľajších“ konaní, ako informoval nedávno policajný prezident Gašpar. Čiže v skutočnosti to žiadny odpočet nebude.

Možno príslušné orgány mlčia práve preto, že majú obavu z mediálneho odsúdenia, ak neprídu s „výsledkami“, po akých napr. volá aj Filo. Čiže s podaním obžalôb, na ktoré nemajú očividne dôkazy. Aj preto si vymýšľajú robotu úplne mimo svojej kompetencie (kauza Rusko), aby obhájili svoju ďalšiu činnosť.

(IX) 25 ROKOV a ŠTVRTÁ CENOVÁ

Bilancovanie je dobrá vec. Čitatelia nie sú povinní si držať v hlave všetky známe fakty o jednotlivých témach verejného záujmu. Často ich prekrýva nános dezinformácií a mýtov. Preto je užitočné, ak novinári tento nános pomôžu strhnúť a priblížiť to podstatné.

Je preto nefér, ak sa verejnosti od médií dostane len priehrštie ďalších mýtov. Či ideológie 4. cenovej skupiny.

Možno sa však v neokrúhlom 7. roku vyšetrovania Gorily dočkáme, že sa novinári začnú častejšie pýtať na to, kedy príde ten sľúbený ozajstný verejný odpočet kauzy Gorila. Hoci jeho predloženie a interpretácia čitateľom bude nesporne intelektuálne náročnejšia ako donekonečna nariekať nad tým, že nikto nebol v „Gorile“ odsúdený.