Reakcia J. Haščáka na vyjadrenia  novinára M. Vagoviča v rozhovore so Z. Petkovou  (postoj.sk) V médiách

Denník Postoj dnes zverejnil rozhovor novinára Mareka Vagoviča s riaditeľkou Nadácie Zastavme korupciu Zuzanou Petkovou k téme navrhovaných zmien v Trestnom zákone a Trestnom poriadku.

V rozhovore sa obaja diskutujúci vyjadrili aj k navrhovanému skracovaniu premlčacích dôb a ich prípadnému dopadu na prebiehajúce trestné konania. V tejto súvislosti uviedol Marek Vagovič ako príklad aj nášho klienta J. Haščáka:

Daniel Lipšic tento týždeň upozornil na jednu veľmi zaujímavú vec, že vláda v rámci nejakých legislatívnych zmien v rámci Trestného zákona chce skracovať premlčacie lehoty v rôznych kauzách, ktoré by sa týkali oligarchu Výboha, Jaroslava Haščáka a podobných, ktorí by mohli vyviaznuť v podstate bez trestu. Nie je to možné ale napadnúť pre možnú retroaktivitu? Keď sa spätne akoby skracujú tie lehoty? Lebo to sa argumentuje pri zmenkách napríklad, že Kočner. Že tam by to narazilo, musela by byť obnova konania a podobne. Ako je to v tomto prípade?“

K skráteniu premlčacích dôb v prípade J. Haščáka, či iných mediálne známych obvinených následne dodal:

„Prinajmenšom to asi svedčí o nejakej účelovosti toho konania (novelizácie Trestného zákona a Trestného poriadku), keďže sa to bude vzťahovať aj na tento typ osôb. Lebo keby chceli, tak by vyňali isté typy káuz. Dajme tomu že tie, ktoré majú nejaký vážny spoločenský, politický a iný dosah.“

Týmito výrokmi sa Marek Vagovič zjavne snaží naznačiť, že pri novelizácii Trestného zákona, prípadne Trestného poriadku by sa malo rozlišovať medzi osobami obvinenými v mediálne exponovaných kauzách a ostatnými obvinenými. A pre obvinených v mediálne exponovaných kauzách by mal podľa jeho vyjadrenia platiť odlišný, prísnejší Trestný zákon.

Je alarmujúce, ak novinár, ktorý pokrýva témy právneho štátu, vôbec naznačuje, že trestná politika štátu by mala ľudí rozdeľovať do rôznych kategórii a následne na nich podľa týchto kategórii aj uplatňovať iné pravidlá vyvodzovania trestnej zodpovednosti. Pri Marekovi Vagovičovi sa naviac zdá, že tieto rozličné kategórie sú determinované primárne jeho osobnými sympatiami, či antipatiami.

Diskriminácia osôb na základe ich spoločenského postavenia alebo toho, ako veľmi je ich prípad medializovaný, by bola v príkrom rozpore s Ústavou SR a medzinárodnými záväzkami Slovenska.

V kontexte týchto výrokov sa zdá, že Marek Vagovič nevolá po dosiahnutí spravodlivosti, ale skôr po potrestaní určitých skupín ľudí za každú cenu. Pritom práve takáto selektívna „spravodlivosť“ by znamenala koniec právneho štátu.